Pri príležitosti ukončenia dlhoročného lektorského pôsobenia sme požiadali o rozhovor doc. Snežanku Velikovu - lektorku bulharského jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite v Prešove.

Ako ste sa ako Bulharka dostali vlastne na Slovensko? Ako dlho už pôsobíte na Prešovskej univerzite a ktorú bulharskú vysokú školu reprezentujete?

Bulharské a slovenské ministerstvo školstva majú uzavretú dohodu o výmene lektorov. V Bulharsku pôsobia slovenskí lektori na dvoch univerzitách (v Sofii a vo Velikom Tărnove) a na Slovensku pôsobia dvaja lektori bulharčiny - na Univerzite Komenského v Bratislave a na Prešovskej univerzite. V Bulharsku prednášam na Univerzite biskupa Konštantína Preslavského v Šumene, ktorá je jednou z piatich najstarších, takpovediac klasických univerzít v krajine. 

Na Prešovskej univerzite pôsobím už šiesty rok. Tunajší lektorát bulharského jazyka inštitucionálne spadá pod Centrum celoživotného a kompetenčného vzdelávania PU. Som vďačná kolegom v centre za ich záujem a trpezlivosť so mnou a mojou prácou, za ich empatiu a ochotu maximálne mi pomáhať pri realizácii lektorskej činnosti. Začiatok histórie lektorátu bulharčiny na PU je v zásade spojený s menom profesorky Júlie Dudášovej, ktorá je dodnes nápomocná bulharským lektorom. Pri šálke kávy s ňou dostávam cenné rady týkajúce sa mojej práce, novinky o zmenách v slovenskom školstve a celkovo s ňou pravidelne vediem zaujímavé rozhovory, týkajúce sa našej spoločnej vednej oblasti - slavistiky.

Aké boli Vaše vedecké záujmy predtým, než ste prišli na Slovensko? 

Jazykoveda a žurnalistika sú dve oblasti, v rámci ktorých sa realizuje moja pedagogická činnosť na Šumenskej univerzite. Prednášam  súčasný bulharský jazyk, všeobecnú jazykovedu, textovú lingvistiku a teóriu masovej komunikácie na filologických fakultách a pre študentov študujúcich žurnalistiku, resp. masmediálnu komunikáciu. S týmito dvoma oblasťami poznania súvisí aj moja vedecká práca. Vo svojich vedeckých publikáciách skúmam najmä vzájomné vzťahy medzi týmito dvoma sférami. Predovšetkým ma zaujímajú spôsoby, akými profesionálni novinári používajú jazyk na opis reality v spravodajskom diskurze. S príchodom na Slovensko som k svojim doterajším preferenciám pridala aj slovenské médiá, ktoré sú vskutku nevšedným objektom výskumu a dosť sa líšia od bulharských médií, najmä svojím permanentným zápasom za slobodu slova.

Aké sú Vaše skúsenosti s výučbou bulharského jazyka na PU? 

Študenti tu študujú bulharčinu ako voliteľný predmet. Na hodinách a mimoškolských aktivitách, ktoré s nimi realizujem, sa tiež učíme o bulharskej literatúre a kultúre. Pri vyučovaní sa nestretávam so žiadnymi problémami. Určité ťažkosti spôsobuje len rozdiel medzi cyrilikou a latinkou, ale tie sa dajú prekonať. Oba jazyky sú si podobné najmä na lexikálnej rovine a naše kultúry sú si v podstate blízke. Študenti, aspoň väčšina, sa radi učia bulharčinu a uspokojujú tak svoju túžbu študovať ďalší cudzí jazyk. V prvých rokoch môjho pôsobenia sa do kurzu zapísalo približne 50 študentov ročne. Avšak teraz sa ich počet výrazne znížil. Pripisujem to všeobecným trendom v humanitnom vzdelávaní - predovšetkým odlivu študentov z odboru filológie, najmä slovanskej. Ale aj s prechodom na online vzdelávanie počas nedávnej pandémie koronavírusu, čo veľmi sťažilo komunikáciu so študentmi. 

Pracovala som však aj s poslucháčmi, ktorí prejavili zvýšený záujem o bulharský jazyk a kultúru. S ôsmimi študentmi sme sa zúčastnili na rôznych vedeckých konferenciách v Bulharsku a na Ukrajine. Ich príspevky sa týkajú tém súvisiacich s bulharským a slovenským jazykom a médiami v Bulharsku a na Slovensku. Som im veľmi vďačná za to, že pracujú tak obetavo a organizovane a že svojimi publikáciami podnecujú záujem ďalších adeptov. Mimo vyučovania som spolupracovala so študentkou prekladateľstva Natáliou Onďákovou, ktorá už ukončila štúdium. Natália sa dva roky po sebe zúčastnila na prekladateľskej súťaži Premeny, ktorá sa konala na Univerzite vo Veľkom Tărnove v Bulharsku. V roku 2021 získala druhú cenu za preklad prózy. Niektorí študenti sa zúčastnili aj na letnej škole bulharského jazyka  v Bulharsku. Okrem toho spolupracujem aj s ľuďmi z mesta, ktorí sa chcú naučiť bulharčinu. Väčšinou sa zaujímajú o bulharskú kultúru. Niektorí z nich sú na Bulharsko citovo naviazaní, pravidelne ho navštevujú a nie sú im cudzie ani tamojšie kultúrne podujatia.

V čom sa líšia bulharskí študenti od slovenských? Existujú tu vôbec nejaké rozdiely?

V zásade tu nevidím nijaké odlišnosti, hoci sú určité vlastnosti, ktoré by som v prípade slovenských študentov vyzdvihla ako výhodu – sú veľmi zodpovední, disciplinovaní a takisto neuveriteľne zvedaví na cudzie kultúry. Sú tiež veľmi komunikatívni. Všetci prejavujú otvorenosť voči inováciám vo vzdelávaní, preferujú digitalizáciu výučby cudzích jazykov. Fascinujúca je tu pre mňa atmosféra vzájomného porozumenia a rešpektu.

Bolo pre Vás prostredie Prešova, resp. východného Slovenska v niečom bádateľsky inšpiratívne? A ovplyvnil Vás tento región v niečom aj z čisto osobného, ľudského aspektu? 

Veľmi ma dojímajú prejavy solidarity a ochoty pomôcť. Samozrejme, porovnávam to s Bulharskom, kde táto kultúra vzájomnej pomoci a darcovstva nie je na takej úrovni. Spomínam si na požiar jedného z bytových domov tu v Prešove a na to, ako sa veľmi rýchlo vyzbierali milióny eur pre obete nešťastia. 

Musím otvorene priznať, že mojim krajanom zakaždým hovorím o silnom zmysle pre spravodlivosť a dôstojnosť, ktorý sa tu rozvinul. Udalosti spojené s vraždou slovenského novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej mi k tomu dávajú dôvod. Pri protestných zhromaždeniach sa nebránila len sloboda slova. Hlavné posolstvo iniciatívy Za slušné Slovensko (ZSS) sa ma osobne veľmi dotklo tým, že problémy sa nezaradili do sféry politiky, ale do oblasti etiky a morálky. 

Svojho času som poskytla i špeciálny rozhovor bulharskej rozhlasovej stanici o tom, ako sa Slováci vyrovnávajú s pandémiou koronavírusu. Musím priznať, že disciplína a zodpovednosť každého občana voči zvyšku spoločnosti na mňa hlboko zapôsobili.

V Prešove som sa stretla so zvláštnosťou, ktorá je možno charakteristická pre všetkých Slovákov, neviem. Prešovčania sú veľmi rodinne založení. Rodina je pre nich, zdá sa, najvyššou hodnotou. Profesionálne ambície sú vždy akoby na druhom mieste oproti rodinným väzbám. To je z môjho pohľadu nesmierne pozitívna vlastnosť.

Slováci sú trpezliví, mierni ľudia. Nereagujú unáhlene. Všade sa prejavuje láskavosť a úcta k druhému.

Zažili ste na začiatku, po príchode na Slovensko alebo i neskôr, nejaké úsmevné zážitky, situácie či príhody?

Vedela som, že mnohé slovenské a bulharské slová majú podobný význam a výslovnosť. A práve to ma viackrát zmiatlo. Výraz „Nechápem!“ ma na začiatku môjho pobytu dostal do komickej situácie. Znie totiž rovnako ako záporný tvar bulharského slovesa „hrýzť“ (= nehryziem). Keď som ho počula, považovala som ho za prejav hrubosti voči mne a bola som veľmi prekvapená, pretože som vopred vedela, že Slováci v komunikácii dbajú na slušnosť, určitú uhladenosť. Samozrejme, o jazykových peripetiách by som mohla ešte dlho pokračovať. Ale chyba je, prirodzene, na mojej strane. Ja som predsa jazykovedkyňa (smiech).

Na niektoré veci si na Slovensku stále nemôžem zvyknúť. Vy tu radi skoro vstávate a skoro začínate pracovať. To je pre nás Bulharov nezvyčajné, nechcem povedať neprirodzené. V piatok popoludní, okolo 15. – 16. hodiny, mesto prestáva pulzovať a prechádza do víkendového režimu. Dodnes to akosi neviem pochopiť. Prázdne ulice mesta v sobotu a v nedeľu sú pre Bulharov takisto trochu zvláštne.  

Ďakujem za rozhovor!

Zhováral sa a rozhovor z bulharčiny preložil doc. Marek Mitka (ISŠ FF PU)