Výhodou štúdia estetiky na Prešovskej univerzite je šírka záberu študijného plánu, ktorý zahŕňa hneď niekoľko odvetví umenia. Študentom to poskytuje viac možností pri hľadaní stáže a uplatnenia sa v praxi. Ja som sa vďaka tomu zúčastnila Erasmus+ mobility na filmovom festivale na Islande.

O možnosti zahraničnej mobility som sa dozvedela prostredníctvom informačného e-mailu a online stretnutia, ktoré Erasmus+ koordinátorka univerzity, Mgr. Vanda Tarbajová, pravidelne organizuje. Ponuku stáže na Reykjavík International Film Festival (RIFF) som našla na webovom portáli erasmusintern.org, cez ktorý som ich kontaktovala. Odpoveď som dostala až o rok na to s ospravedlnením, že sa im môj e-mail stratil, avšak následne to šlo veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdala, už som sedela v lietadle, aby som svoje leto strávila na ostrove dvakrát takej rozlohy ako má Slovensko, no na ktorom žije iba 350 tisíc obyvateľov. A raz toľko oviec.

Reykjavík, zátoka dymu

Hlavné mesto Islandu a jeho filmový festival ma privítali s otvorenou náručou. Mesto i pracovné prostredie boli plné prívetivých ľudí, kde pozitívne skúsenosti vo veľkom prevažovali nad negatívnymi. Vodič autobusu nás počkal, ak sme ešte utekali cez prechod, z práce nás poslali domov skôr, keď bolo pekné počasie a do galérie nás pri najmenšom nedorozumení pustili zadarmo.

Počas troch mesiacov sa Reykjavík stal mojím druhým domovom. Zamilovala som si jeho farebné domčeky, množstvo zelene, výhľad na more a hory. Zapamätala som si obsah regálov v supermarkete a poradie autobusových zastávok. Najvyšší kostol Hallgrímskirkja, ku ktorému vedie dúhová cesta, moderná koncertná budova Harpa či múzeum umenia pre mňa už neboli turistické atrakcie - boli to miesta, ktoré som míňala každý deň. V Reykjavíku som zažila Noc kultúry, maratón, PRIDE pochod a filmový festival. Atmosféra mesta sa mi vryla do kostí podobne, ako miestny vietor (ešte silnejší, než ten košický) a za tri mesiace som sa tam zabývala tak, ako ešte nikde mimo môjho rodného mesta. Tento priamy, dlhodobý a intenzívny kontakt s miestnou kultúrou bola pridaná hodnota mobility, ktorú na obyčajnom výlete nezískate, no na ktorú len tak ľahko nezabudnete. Ostane totiž hlboko vo vás.

Velkomin á RIFF

RIFF je medzinárodný filmový festival v Reykjavíku a ja som mala možnosť podieľať sa na realizácii jeho 19. ročníka. Pojem “medzinárodný” festival poctivo uplatňoval vo všetkých sférach. Dve tretiny zamestnancov boli zahraničnej národnosti. Mala som šéfku z Brazílie, kolegov z USA, Grécka, Turecka, dokonca Južnej Kórei a Austrálie, takže zastúpený bol takmer každý kút sveta. Úzka spolupráca s nimi mi poskytla nielen možnosť cibriť si komunikáciu v cudzom jazyku, no takisto nahliadnuť do veľkého množstva iných kultúr a nadviazať priateľské i pracovné vzťahy po celom svete.

Ako stážistke pod vedením projektovej manažérky festivalu a koordinátorky predaja sa mi podarilo spolupracovať s väčšinou oddelení festivalu. Naučila som sa pracovať s niekoľkými softvérmi špecifickými pre prípravu festivalu, narábala som s filmovými dátami, dozerala na predaj vstupeniek a produktov, dokonca som pomáhala pri zostavovaní programu premietaní a vytvárala som aj layout festivalového newslettera.

Po dvoch mesiacoch príprav sme napokon zahájili  desať dní festivalu. Počas nich som dozerala na malý tím dobrovoľníkov pracujúcich v pokladni, riešila som problémy ohľadom predaja vstupeniek a starala sa o to, aby predaj prebiehal hladko a aby všetci návštevníci a hostia boli plne spokojní, vďaka čomu som si výrazne zlepšila formálnu komunikáciu v angličtine. V neposlednom rade som si, ako pravý filmový fanúšik a teoretik, stihla za desať dní festivalu pozrieť pätnásť filmov.

Hoci som o fungovaní filmového festivalu už mala základné teoretické vedomosti zo školy a dobrovoľníckych aktivít zo Slovenska, Erasmus+ stáž mi poskytla príležitosť získať množstvo nových, konkrétnych a cenných pracovných poznatkov, ktoré dokážem zúročiť v neskoršom profesnom živote.

Dvanásť, tak to je pohoda (pozn pre redakciu - je to odkaz na film V síti, citát z neho)

Dvanásť stupňov bolo v polovici júla, keď som na Island prišla, a rovnako bolo nasledujúce dva mesiace, kým teplota pomaly začala klesať. Hoci je Island na ďalekom severe a najbližšou pevninou k nemu je zamrznuté Grónsko, vďaka severoatlantickému prúdu je tam vo všeobecnosti teplejšie než na miestach podobnej zemepisnej šírky. Dvanásť stupňov je teda priemerná letná teplota a ak je navyše slnečno, očakávajte deti s vedrami zmrzliny a plné kúpaliská, ktorých je len v Reykjavíku sedem.

Dvanásť hodín večer bol zároveň čas, kedy v lete - na tri hodiny - zapadlo slnko. Na zlatú hodinku pre ideálnu fotku si preto počkáte a spí sa najlepšie s maskou na očiach. Tma však postupovala rýchlo, a keď som v polovici októbra odchádzala, slnko zapadalo rovnako ako na Slovensku a ráno vychádzalo až o pol deviatej.

Nuž a v prepočte dvanásť eur stál na Islande alkoholický nápoj alebo niečo, čo najviac pripomínalo slovenskú klobásu. Od mäsa a alkoholu si tam každý rýchlo odvykne, dovážané ovocie a zelenina nechutí najlepšie a špeciality typu žraločí alebo sobí steak stoja značnú časť priemerného východoeurópskeho platu. Na Island sa však necestuje za gastronómiou. Táto krajina ponúka množstvo iných zážitkov.

Krásne a vznešené

To sú dve základné estetické kategórie, nad ktorými sa estetici a filozofovia už od antiky zamýšľajú. Jedni pripisujú krásu umeniu a vznešenosť prírode, pre druhých je príroda jediným správnym vzorom pre umenie, teórie ďalších sa opäť líšia. Pre mňa, ako študentku estetiky, bola návšteva Islandu každodenným stykom s podnetmi na estetické úvahy. Ešte nikde som nevidela toľko umenia ako v Reykjavíku. Umelecké diela nájdete na každej ulici a v každej obývačke - Street Art zdobí množstvo budov, sochy vo verejnom priestranstve sú samozrejmosťou, v domoch Islanďanov bežne visia repliky (ba aj originály) miestnych i celosvetovo známych umelcov a z podnikov denne počuť hudobné koncerty. V meste menšom od Košíc som navštívila aspoň sedem galérií a múzeí, a aj to som nestihla všetky.

Island je však nesmierne bohatý aj na prírodné krásy. Ich Geysir dal pomenovanie všetkým gejzírom, vodopád Svartifoss tečie pomedzi čadičové polygonálne stĺpy, v národnom parku Thingvellir sa na dne rieky pretínajú dve tektonické platne a na Diamantovej pláži nájdete čierny piesok aj obrovské kusy ľadu. Najviac vyčerpávajúcim, zároveň však najviac výnimočným zážitkom bol výstup na sopku Meradalir, ktorá začiatkom augusta vybuchla. Kedysi som si myslela, že v prípade erupcie sopky pred ňou treba utekať, no tu šiel každý opačným smerom. A v konfrontácii s obrovským, bublajúcim kráterom v zemi a žeravou lávou vytekajúcu navôkol som si naozaj pomyslela: “Toto je tuším to vznešeno, o ktorom v škole hovoríme.” Kant ho definoval ako “negatívne páčenie sa”, kým Burke ako niečo veľké, robustné, vzbudzujúce zhrozenie. Na stredovekú estetiku, podľa ktorej je svet krásny ako dielo Boha, som si zas spomenula pri pohľade na vlniacu sa polárnu žiaru z okna môjho bytu. Nech je to akokoľvek, Island mi poskytol nejednu možnosť zamyslieť sa nad obsahom prednášok a seminárov v praxi.

Viac ako stáž

Po návrate na Slovensko mi ostali spomienky, zážitky, skúsenosti a priateľstvá. Erasmus+ mobilita totiž nie je o ťažkej drine v odbore. Na mojom pracovisku bola priateľská a uvoľnená atmosféra, ktorá podnecovala motiváciu vykonávať prácu zodpovedne a kvalitne. Erasmus+ mobilita ma naučila, ako uplatniť nadobudnuté vedomosti zo školy v praxi, ako to skutočne vyzerá a funguje vo filmovej brandži. Naučila ma však aj to, ako samostatne fungovať v inej krajine, zlepšila moje komunikačné zručnosti v cudzom jazyku a oboznámila ma zo zahraničnou kultúrou. Nadviazala som počas nej množstvo pracovných i priateľských vzťahov a verím, že to všetko mi bude osožné pri mojich budúcich aktivitách v kultúrnom priemysle Slovenska i jeho možnými zahraničnými spoluprácami.

Moja mobilita by nebola možná bez univerzitnej Erasmus+ koordinátorky, Mgr. Vandy Tarbajovej, ktorej ďakujem za promptnú a bezproblémovú komunikáciu počas celej dĺžky vybavovania a realizácie stáže. Veľkou oporou mi bol aj Inštitút estetiky a umeleckej kultúry, pretože môj odchod na mobilitu od začiatku plne podporoval. Veľmi si to vážim a všetkým vyučujúcim patrí moja vďaka, pretože som mohla zúročiť dva roky vedomostí, ktoré mi poskytli, a šíriť dobré meno ako Inštitútu, tak i celej Prešovskej univerzity.

Možnosť Erasmus+ mobility je jedinečnou príležitosťou, ktorú odporúčam každému študentovi a študentke, či už pôjde o študijný pobyt alebo stáž. Grant Erasmu mi pokryl dve tretiny celkových nákladov, bez čoho by som si pobyt na Islande nemohla dovoliť. Krajín a inštitúcií je neúrekom a verím, že každý si dokáže nájsť tie, ktoré mu budú najviac vyhovovať. Neváhajte a nemajte obavy, určite to zvládnete.

Autorka: Zdenka Bodnárová

Foto: archív autorky