Je tomu len niekoľko dní, čo som sa vrátila zo zahraničného pobytu. Teraz sedím za svojím písacím stolom, hlavou sa mi hemžia ešte dosť čerstvé spomienky na moju stáž, a preto o svoje dojmy i zážitky by som sa chcela s Vami podeliť. Ak Vás to teda zaujíma, pokojne čítajte ďalej...

Predstava, že ja, v svojej podstate vcelku introvertný typ človeka s nie príliš rozvinutým zmyslom pre orientáciu, mám sama odísť do cudzej krajiny, vo mne spočiatku nevzbudzovala príliš veľké nadšenie. Nikdy som, totiž, sama bez niekoho blízkeho alebo známeho tak ďaleko a hlavne na tak dlho nikam necestovala. Preto moje pocity pred odchodom boli trochu zmiešané. Hoci mi hlavou sem-tam prebehla nejaká tá obava, vcelku som sa na stáž veľmi tešila. O to viac, že sa postupne uvoľňovali opatrenia spojené s pandémiou COVID-19 a cestovanie do zahraničia bolo slobodnejšie a hlavne bezpečnejšie.

Po prvotných peripetiách s domotanou rezerváciou ubytovania, ktoré sa vďakabohu pár dní pred odchodom podarilo vyriešiť, sa moje dobrodružstvo mohlo začať.

Rozhodnutie ísť stážovať do Českej akadémie vied nebolo príliš komplikované, keďže v zahraničí neexistuje veľa inštitúcií, ktoré sa rusínskym jazykom, ktorý študujem, zaoberajú na profesionálnej úrovni. Naviac sa mi to zdalo dobrou príležitosťou pre upevnenie už existujúcich kontaktov s touto inštitúciou a taktiež na získanie nových.

Úlohy môjho mentora sa výborne zhostil Mgr. Michal Vašíček, PhD., ktorého som vďaka jeho výskumnej práci v oblasti rusínskych nárečí už predtým poznala. Táto stáž mi tak dala skvelú možnosť bližšie spolupracovať s týmto človekom. Nie je totiž nič lepšie, ako keď môžete na témy, ktoré vás osobne i profesionálne zaujímajú, diskutovať s človekom, ktorý má v tejto oblasti bohaté znalosti i skúsenosti.

Bola to pre mňa taktiež jedinečná možnosť nahliadnuť do výskumných aktivít Slovanského ústavu Akadémie vied. Výskum rusínskych - alebo v terminológii Ivana Paňkevyča, jedného z najvýznamnejších dialektológov, juhokarpatských nárečí - má na pôde Slovanského ústavu AV ČR bohatú históriu, ktorej počiatky sú spojené so vznikom samotného ústavu. Preto stať sa časťou tejto inštitúcie, hoci len na dva mesiace, bolo pre mňa v mnohom inšpiratívne.

Moje úlohy, ktoré som tam vykonávala, spočítavali predovšetkým v prepisovaní archívnych nahrávok a v práci s lexikálnou elektronickou databázou rusínskych nárečí. Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať ako dosť monotónna a nezáživná práca. Keď sa ale do nej dostatočne zahĺbite, odkrýva sa pred vami bohatstvo rusínskeho jazyka. Táto práca je o to cennejšia, keď si uvedomíte, že ani ľudia, ktorých hlas z nahrávok počujete, ani tí, ktorí tieto zápisy robili, už nie sú medzi nami. Zanechali nám však niečo jedinečné - archívne nahrávky, ktoré odzrkadľujú vtedajší stav v dialektoch a s porovnaním terajšieho jazyka nám pomáhajú odkrývať vývojové procesy nielen v dialektoch, ale aj v samotnom jazyku.

Stovežatá Praha, ako ju často nazývajú, je skutočne krásne mesto, v ktorom na vás spoza každého rohu dýcha história. Musím povedať, že Prahu som už dávnejšie predtým navštívila ako turista, až teraz som ju však dokázala lepšie spoznať a jej krásy vychutnávať plnými dúškami. Nikdy totiž nespoznáte mesto lepšie, ako keď v ňom hoci len krátko žijete.

Hoci sa mi dva mesiace spočiatku videli ako dlhá doba, ubehli ako voda. Pred odchodom na stáž by mi ani nenapadlo, že niečo podobné poviem, ale pokojne by som tam ostala aj dlhšie. Jediné, čo mi však chýbalo, boli moji blízki, preto som sa už tešila na návrat domov.

Môžem povedať, že táto skúsenosť bola pre mňa celkovo obrovským obohatením, za ktoré som programu Erasmus+ veľmi vďačná.

Verím, že sa mi v budúcnosti podarí stovežatú Prahu znova navštíviť, pretože ako v dialektoch, tak aj v Prahe je stále čo nové objavovať...

Mgr. Michala Holubková

CJKNM