Milí čitatelia,

   v rukách držíte ďalšie číslo časopisu, v ktorom Vám predkladáme ďalšie zaujímavé príspevky hlavne zo sociálnej a teologickej oblasti. Niektoré z nich priamo alebo nepriamo predkladajú otázku, ktorá dnes rezonuje v spoločnosti, ale paradoxne sa zároveň akosi vytráca. Je to ľudské slovo, komunikácia. Jeden z popredných slovenských básnikov, Pavol Horov, napísal zaujímavý a veľmi výstižný verš, ktorý znie: „Najpresnejšou zbraňou je slovo. Vypustene z úst dostrelí najďalej do srdca, k tebe.“
Obyčajné ľudské slovo má neuveriteľnú silu. Z dejín dokážeme vyčítať mnohé premeny spoločnosti na základe jedného slova. Mnohé z nich majú svoju silu dodnes. Obzvlášť, keď sme svedkami mnohých zložitých situácií v súčasnej svetovej spoločnosti. Či vyslovíme slová ako sloboda, viera, nádej, šťastie, radosť, láska, každé z nich dokáže pohnúť vnútrom jedného človeka ako aj veľkou masou ľudí. Obzvlášť jedno zo spomenutých je aktuálnejšie viac ako kedykoľvek predtým – sloboda. Sloboda, ktorá dokáže pozdvihnúť človeka z prachu zeme a viesť ho k vytúženému cieľu až do konca. Ak spomenieme len napríklad ruskú vlasteneckú vojnu počas druhej svetovej vojny, kde mnohí pamätníci dodnes spomínajú slová “Rodina – mať zovet!“ (Vlasť – matka volá!), koľko miliónov ľudí dokázalo položiť svoj vlastný život za slobodu svojich blízkych. Spätným pohľadom v dejinách Ruska nachádzame ešte jeden moment označený pod vlasteneckou vojnou, keď v dobe Napoleona ruský národ odrazil dobyvateľov a postupne vytlačil až do západnej Európy, čím zabezpečil slobodu nielen vlastnému národu, ale aj ďalším európskym národom.
Z druhej strany však môžeme uviesť slová, ktoré dokážu priniesť hlboký morálny a spoločenský úpadok jednotlivca ako aj celej spoločnosti. Moc, sláva, bohatstvo a túžba po nich dokáže človeka prinútiť k vykonaniu nehodných a spoločensky aj morálne neprípustných skutkov, ktoré v jedinom okamihu môžu zrútiť to, čo človek veľkým úsilím budoval dlhé roky, či storočia. Každá vojna a násilie konané na človeku alebo národe je výsledkom obyčajných ľudských slov. Ak by sme šli do konkrétnejších rovín, spomenieme len obyčajné ohováranie, ktoré niektorí dnes zabalili do výrazu spoločenská kritika. Jedna obyčajná „nevinná“ klebeta, dokáže zraziť človeka do prachu spoločnosti, ktorá vynechala zo svojho slovníka ľudskosť a rovnosť.
Ďalším veľkým otáznikom spoločnosti, častokrát s tragickou odpoveďou, je verbálna komunikácia. Napriek daru reči vidíme istý paradox v nepoužívaní ja-zyka, v odmietaní komunikovať. Problémy sa začínajú riešiť komunikáciou a následne činmi, ktoré z dohody vyplývajú. Príkladom sa nám môže stať malé dieťa, ktoré ak niečo chce, napriek svojej neznalosti jazyka plače a kričí, aby dosiahlo svojho cieľa. Otázne je, prečo nedokážeme slovne komunikovať, keď súčasné komunikačné prostriedky nám predkladajú takmer neobmedzené možnosti v rámci medziľudských kontaktov. Možno je to problém nášho vnút-ra, srdca? Alebo strata toho, čo nás robí ľuďmi a spoločenskými tvormi? Isté je skutočnosť, že odmietaním komunikácie, bez rozdielu príčin a pohnútok, naša múdrosť, dôvtip a zručnosť sa stávajú iróniou spoločnosti a jej komunikácie.
Prvým predpokladom obnovenia komunikácie ľudí je osobný zostup z piedestálu osobnej aj spoločenskej nadradenosti. Každý človek je individuál-nou osobnosťou, jedinečnou a neopakovateľnou, každý z nás má inú schopnosť a spôsob komunikácie. Je však dôležité akceptovať človeka takého, aký je aj z jeho nedostatkami. Pre každého z nás platí, že ak chceme nájsť riešenie problému, musíme komunikovať tak, aby nám ostatní rozumeli a zároveň každý poslucháč musí sa stať dobrým poslucháčom.

Pavol Kochan (editor)

full text in pdf

Back on content