„Ako bolo V Poľsku?“, otázka, nad ktorou som premýšľal dlhé hodiny, ako a v podstate čo sa všetko stalo počas tak krátkeho času? Vytvoril som si takú úvodnú formulku, ktorá najlepšie odráža môj celkový dojem z mobility a ňou  som začínal moju obšírnu odpoveď: „Masaker, ale ak zvažuješ ísť na Erasmus mobilitu je to 50 na 50.“

Pred opisom mobility, by som chcel ozrejmiť ešte jednu otázku, ktorú mi humorne pokladalo množstvo známych, prečo „iba“ Poľsko? Pochádzam zo severného Slovenska a s Poľskými občanmi pracujem už šiesty rok. Na Poľsku ma fascinovali hlavne 2 prednosti. Ich riadenie štátu a podnikania v každom smere a hlavne umenie predaja, ktoré čiastočne súvisí s mojím študijným odborom. Môžem povedať, že osobne som sa vždy v Poľsku cítil mierne zaostalo a niekedy až chronicky porovnávam Poľsko so Slovenskom.

Začal by som chronologicky. Celá mobilita sa začína prihláškou s výberom primárnej, poprípade sekundárnej univerzity, absolvovaním úvodného pohovoru, kde je kladený dôraz hlavne na otestovanie študentových jazykových schopností. Ak študent prejde výberovým konaním a jeho prihlášku hosťujúca univerzita akceptuje, môže začať jedna z najnáročnejších a najkomplikovanejších vybavovačiek, aké som mal možnosť absolvovať, výber a potvrdenie predmetov, a to hovorím z pozície človeka, ktorý vyhovel zdravotnej prehliadke potrebnú k prihláške na Akadémiu PZ. Nazval by som to takmer nekončiaci byrokratický kolotoč, kedy študent musí (keďže nie som z Prešova) v rámci prázdnin a počas skúškového obdobia, vytvoriť dohody o predmetoch, rozpísať e-maily vyučujúcim ohľadom stretnutia, v lepšom prípade zmluvu podpíšu online, no väčšina vyžadovala konzultáciu a fyzický podpis a v takejto situácii musí študent cestovať na vysielajúcu univerzitu „kvôli jednému podpisu“. Proces podpisovania zmlúv je na jednu samostatnú prácu, takže nebudem tento proces viac rozvádzať. Vďaka parí mojej fakultnej koordinátorke doc. Ing. Kristíne Šambronskej, PhD., za jej trpezlivosť a obdivujem, ako dokáže tento proces študentovi objasniť a dopomôcť mu ho uzavrieť. Naším malým problémom pred vycestovaním (mobilitu som absolvoval s kamarátom z Filozofickej fakulty), bolo ubytovanie, keďže sme nedostali od hosťujúcej univerzity internát, no našli sme si ubytovanie, ktoré nám finančne vyhovovalo. Všetky ostatné tlačivá sa nám s pomocou univerzitnej koordinátorky Mgr. Emy Fričekovej, ktorá nás popohnala a na poslednú chvíľu sa nám podarilo odovzdať, pravdupovediac väčšinu tlačív, keďže e-mailová komunikácia s vyučujúcimi na Jagelonskej univerzite je, no povedzme, že si nekontrolujú e-mailové schránky každý týždeň a ukázalo sa, že je jednoduchšie ich nájsť počas výučby pred aulou a dať im dodatočné tlačivá podpísať osobne. Takto vyzeral v krátkosti počiatočný proces, ktorý som musel absolvovať pred vycestovaním a odporúčam každému, kto by chcel v budúcnosti mobilitu absolvovať, aktívne na ňom pracovať minimálne 4 mesiace pred odchodom na Erasmus.

Skontroloval som tlak v gumách, olej (na mobilitu sme cestovali autom), šiel po kolegu, položili sme si Sovičku (plyšáka Prešovskej univerzity) na palubovú dosku a začal deň, o ktorom som uvažoval pol roka späť. Do Krakowa som cestoval prvý krát, bolo slnečné počasie, prešli sme cez zápchu v obci Limanowa, za ktorou sa kopcovitosť ciest spolu so spotrebou znížila a kolega, keďže študuje geografiu mi hovoril niečo málo o nížinách a smogu, ktorý sa udržiava v nízko položenom meste. Ešte pred vstupom do mesta nás pobavila priľahlá obec Krakowa: Kokotów, pri ktorej som sa naučil moju prvú Poľskú gramatickú znalosť, a to že „ó“ sa v Poľštine číta ako „u“. Ako prvá vec, ktorá ma vždy v porovnaní so Slovenskom v Poľsku milo prekvapí, je systematickosť infraštruktúry. Svoj pruh má električka, cesta, obrubník, cyklochodník, chodník a zelený pás. Nič sa nekrižuje, každý člen premávky vie kam patrí, chodec má na prechode prednosť, všetko je usporiadané a organizované. Navigácia hlási: odbočte doprava, na benzínke vidiac cenník podvedome prepočítavam cenu nafty a hodnotím, že dnes sa oplatí natankovať s rozdielom oproti naším pumpám 0,2€ na litri, a zároveň vchádzam po prvý krát do areálu miesta, kde budem študovať nasledujúci semester. American high school, bola prvá myšlienka, ktorá mi napadla počas prejazdu areálu fakúlt. Areál bol poprepájaný asfaltovou cestou, vedľa ktorej po oboch stranách bol položený vyvýšený chodník zo zámkovej dlažby. Účastníkmi premávky v areály boli okrem študentov aj malé zelené vozidlá, v ktorých sedeli chlapi starajúci sa o poriadok. Prekvapený som bol aj vozidlom s bočným polepom: „Straż kampusowa“, čo bola v podstate školská polícia. Skrz celý areál viedol chodník, na ktorom boli po oboch stranách lavičky a stredom viedol zelený pás, kde boli posadené stromy a kríčky. V kampuse som napočítal spolu 10 fakúlt položených na pôdoryse s priemerom zhruba 1,5km. Budovy fakúlt boli dlhé, symetrické, štvor a viac poschodové, ktoré boli z každej strany pokryté solárnymi panelmi.

Môj prvý seminár ma veľmi sklamal, pretože som zistil, že úroveň mojej Angličtiny je na veľmi biednej úrovni a z výkladu vyučujúceho som porozumel nanajvýš tak 30% a neustále som sa dookola obzeral, či len ja mám problém porozumieť, alebo je v skupine ešte niekto s rovnakým nedostatkom. Skupiny mojich spolužiakov sa líšili od predmetu, pretože sme mali rôzne predmety, no na niektorých sme boli všetci druháci, čo znamenalo asi 40 študentov. Portfólio národností a farieb pletí bolo veľmi pestré a obsahovalo študentov z každého kúta Európy, ba dokonca aj Japonska a Ameriky, avšak najväčšie zastúpenie mali študenti z Portugalska a Talianska, ktorí boli zároveň aj mojím najväčším hnacím motorom sa zlepšovať v Anglickom jazyku, keďže boli oveľa šikovnejší ako ja. Hlavným problémom týchto študentov, ktorý mi prekážal boli ich veľké hlučné skupiny po celom meste, čo by nebol problém, ale do svojej skupiny vás neprijali ak ste boli inej národnosti ako oni.

Každý deň som bol nútený byť v prostredí Anglického jazyka minimálne 8 hodín, takže som začal rýchlo prosperovať a o mesiac som už nemal problém s interakciou na hodinách, ale ani počas konverzácii medzi prestávkami s Holandskými a Maďarskými spolužiakmi. Vyučovanie bola kapitola sama o sebe, no v porovnaní s naším vyučovaním mala 3 rozdiely, ktoré som osobne odpozoroval. Prvým bol prístup k zdieľaní študijných materiálov. Vyučujúci mali ako obvykle pripravenú prezentáciu, ktorú nám po každej hodine zazdieľali, bola to prezentácia pre nás, takže fotenie na hodine bolo samozrejmosťou a nepotrebovali sme povolenie na to si v mobile archivovať súčasti prezentácií na seminároch a prednáškach. Zaslané prezentácie neboli len študijným materiálom, ale zároveň obsahovali aj úlohu-task, ktoré sme si mali pripraviť na každý seminár, malé práce typu článok, komentár, úlohy ktoré sme mali systematicky rozdelené počas celého semestra, takže som to vnímal ako druhý rozdiel, nie poväčšine rozsiahle semestrálne práce, ktoré sme samozrejme mali tvoriť tiež. Tretím zaujímavým rozdielom bolo zvýšené využívanie interakcie študentov. Počas jedného seminára som sa vďaka tomuto postupu zaužívaného vyučujúcimi dostal do veľmi, veľmi nekomfortnej situácie, kedy sme v podstate študenti vykladali učivo vyučujúceho. Vyučujúca svoju prezentáciu rozdelila na 20 tém a študentov rozdelila do 2 – členných skupín. Každá skupina si za 20 minút mala naštudovať hlavnú ideu témy a následne po dvojiciach odprezentovať topic pred spolužiakmi, potom vyučujúca dodala pár slov a šiel ďalší. Tak sme si medzi sebou spolužiaci vysvetlili a odprezentovali danú preberanú tému a vyučujúci bol poväčšine ticho. Jedna z najviac stresových situácií v mojom živote, kedy som s Talianskou spolužiačkou si za 20 minút musel v podstate spraviť rešerš, dohodnúť sa kto čo povie a vystúpiť pred spolužiakov, samozrejme všetko v Angličtine. Zaujímavá skúsenosť. Ukončenie mojej skrátenej študijnej kapitoly ma názov knižnica. Miesto, kde som Bohužiaľ/Bohu vďaka, strávil veľkú časť mojej mobility. Každá fakulta mala súčasť budovy – knižnicu, čo bola 3 poschodová budova, kde som dokázal byť maximálne produktívny, a keďže sa nedokážem učiť a spať na rovnakom mieste, musel som si nájsť svoj work space. Tiché miesto so stolom, zástrčkou, wifi a zároveň plné ľudí ktorí vykonávajú rovnakú aktivitu, majú otvorené laptopy a knihy a učia sa, tým vás podvedome nútia robiť to isté. Knižnica mojej fakulty mala zároveň aj ďalšiu výhodu – jej otváracia doba, od 7:00 do 20:00, takže som si mohol kedykoľvek zbaliť laptop a ísť ako som to nazýval „do práce“. Veľmi mi v Prešove takéto miesto chýba, no nahradil som ho kaviarňami, keďže som nemal na výber.

Spoločenský život v Krakowe nemá pre študenta strop. Nájdete tu všetko, čo si v meste skoro veľkosti nášho hlavného mesta dokážete predstaviť. Jedná z vecí, ktorá mi chýba, je úsmev na okoloidúcich ľuďoch. Neviem prečo sa na Slovensku tak mračíme, áno, rána sú pre mňa taktiež horor, ale ísť počas slnečného dňa po chodníku a vidieť ako slnko zároveň nabíja všetkých okolo vás je úžasné. Počas mobility sme spoznali ľudí z každého kúta sveta, no s kolegom sme si uvedomili, prečo vznikla myšlienka Česko-Slovenskej vzájomnosti. Rozumeli sme si s každým, s kamošom z Texasu, Budapešti, Porta, Paríža, Berlína, no s priateľmi z Prahy sme trávili najviac času, možno aj z dôvodu rovnakého zdieľania názoru na pivo. Poľské pivo je limonáda tvorená z vodky jablkového džúsu s pridaním CO2. Veľmi rád spomínam na oslavu kamošky z Prahy, kde sme jej v siedmych jazykoch spievali „happy birthday“ a boli sme súčasťou konverzácie o kultúrnych rozdieloch medzi 7 krajinami, kde Nemec dospel k záveru, že Slovensko a Česko nemali byť rozdelené, lebo sme si veľmi podobný v mnohých smeroch.

Od Poľských predajcov som si odniesol množstvo skúseností z oblasti predaja a ochoty k zákazníkovi. Napríklad úroveň Poľskej gastronómie je o pár levelov nižšia ako Slovenská, no veľakrát mi úroveň reštaurácií prišla v niečom iná, a to prístup k zákazníkovi. Ak sa niekto najlepšie riadi heslom náš zákazník, náš pán, sú to práve Poliaci. Ich odpozorované prístupy som si osvojil aj v mojej práci a je až neskutočné ako sú účinné, no mám sa určite ešte veľa čo učiť aby som sa im vyrovnal.

Ukončením skráteného opisu najkrajšej časti by som prešiel k tej najnáročnejšej, a to k absolvovaní skúškového obdobia z dvanástich predmetov, v troch jazykoch (Slovensky, Poľsky, Anglicky) a v dvoch štátoch počas troch týždňov. Úspešne zvládnuť skúšky v Krakowe bola výzva, no zároveň som sa na ňu pripravoval celý semester, väčší stres som prežíval počas skúšiek u nás, kedy som musel, a to rád vypichujem, napríklad absolvovať a pripraviť sa na skúšku z účtovníctva za 3 dni. Taktiež som si musel vyplniť učebnice, ktoré spolužiaci na Slovensku vypĺňali počas semestra, aby ma vyučujúci pripustili ku skúške. Vďaka spolužiakom, ktorý mi vysvetlili a pomohli mi z materiálmi na skúšky sa mi podarilo všetky skúšky absolvovať úspešne. Obdobie plné stresu, nestíhania a organizovania, no zároveň úkazom zhovievavosti zo strany vyučujúcich v oboch štátoch. Zaujímavé, no zvládol som to.

Touto recenznou prácou, by som rád poďakoval všetkým, ktorý mi umožnili absolvovať mobilitu. Snažil som sa opísať moje subjektívne zážitky, emócie a názory, ktoré som si osobne z mojej mobility odniesol. Situácie, ktoré som zažíval ja samozrejme nemusí prežiť každý študent, no študent musí dôkladne zvážiť a utvoriť si názor, či sa chce dostať do množstva nekomfortných zón, ktoré stoja za to, a bude na nich spomínať celý život. Zopakujem, ak chceš ísť na Erasmus je to „50 na 50“.

Jakub Gontkovsky