„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ (Lk 1, 46 – 47)

Milí študenti a pedagógovia Prešovskej univerzity, drahí čitatelia!

V dnešnom čase, ktorý je naplnený strachom, bezradnosťou a ťažobou v srdci, v ktorom sa mnohé ničí a rozbíja vo vojne, žiari Máriino zvelebovanie ako jasná hviezda nad chaosom a nepokojom tohto sveta. „Velebí moja duša Pána“ – tento magnifikát nie je piesňou bezstarostných, ale modlitbou ženy, ktorá v neistote a ohrození vkladá svoju dôveru v Boha. Mária neoslavuje Boha pretože všetkému rozumie, ale preto, že verí a dúfa. Spieva, hoci noc je tmavá a takto premieňa temnotu na svetlo.

Aj náš svet je plný napätia. Vojna na Ukrajine naďalej pokračuje, nespočetné rodiny smútia a mnoho ľudí túži po miery a lepšej budúcnosti. Na blízkom východe vidíme denne obrazy násilia, hladu a núdze – v Gaze, v Libanone, v Sýrii a Iraku. A predsa nad týmto všetkým utrpením znie Máriin hlas, ktorá oslavuje Pána a Boha, ktorý: „povýšil ponížených a hladných nakŕmil dobrotami.“ (Lk 1, 52b-53a) Táto dôvera Bohu nie je útekom z tohto sveta, ale pozvaním hľadieť na všetko očami viery. Tým pohľadom, ktorý aj v utrpení rozpoznáva stopy Božej lásky. 

Sviatky Vianoc nám pripomínajú, že Boh svojím zostúpením k nám na zem sa rozhodol pre cestu pokory. Neprišiel k silným, ale slabým, nie do palácov, ale do maštale. Svätý Gregor Naziánsky hovorí: “Stal sa chudobným kvôli nám, aby sme sa skrze jeho chudobu stali bohatými. Ujíma sa nízkych a maličkých, aby im daroval povýšenie.“  V tomto božskom ponížení je ten najväčší zázrak: Boh sa stal človekom, aby v každej temnote zapálil svetlo, svetlo ktoré sa chce ďalej rozdávať od srdca k srdcu.

Hoci sa jubilejný rok 2025 čoskoro skončí, predsa ako kresťania sme povolaní byť naďalej svedkami nádeje. Nesmieme padnúť do znechuteného postoja beznádeje, ale máme posilňovaní vierou vstať, utešovať, povzbudzovať a pomáhať. Práve v ťažkých časoch sa ukazuje, či nás naša viera nesie, či nám pomáha vidieť svet a blížnych očami lásky.

Ľudia od nás očakávajú nádej. Chcú našu blízkosť, ktorú môžu zažiť skrze skutky lásky, ktoré sú viditeľným znakom našej viery a vďačnosti. Veď nám bolo mnohé dané: mier, sloboda, dostatok. Nemôžeme vyliečiť všetky rany, ale môžeme zabrániť tomu, aby sa ľudia cítili zabudnutí. Každý dar, každá modlitba, každé gesto súcitu je tichým stretnutím sa s dobrom, ktoré ako dieťa leží v jasličkách. Začína pokorne a predsa môže meniť svet.

Svätý Bazil Veľký nám pripomína: „To, čo máš v komore patrí hladujúcim. To čo si uschovávaš patrí nahým. Peniaze čo zakopávaš patria núdznym.“   Tieto slová nie sú moralistickou výzvou, ale pozvaním sa v živote deliť, pozvaním k láske, ktorá skrze vďačnosť rastie a ktorá neprehliada núdzu blížneho.

Preto vás prosím, urobme tieto Vianoce znova sviatkami činnej lásky. Buďme poslami nádeje, darujme radosť a budujme spoločenstvo a jednotu. Nechajme sa nadchnúť Máriou, ktorá oslavuje Boha aj v strede temnoty noci. Nechajme sa pohnúť dieťaťom, ktoré v svojej slabosti nesie celý svet. On, ktorý sa urobil malým chce s nami a cez nás, skrze malé skutky lásky urobiť veľké veci. 

V modlitbách za vás všetkých vám želám a vyprosujem požehnané sviatky Narodenia nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.
 

vladyka Jonáš Maxim 
prešovský arcibiskup 
metropolita Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku

Keď vstúpi do života dvoch mladých ľudí dieťa, je to veľká radosť – najmä ak je chcené a očakávané, s prípravou a nádejou. No príchod dieťaťa prináša aj náročné zmeny: nový denný a nočný rytmus, iné spánkové a vzťahové návyky, nové povinnosti a zodpovednosť. Práve tieto zmeny môžu spôsobiť, že dieťa sa necíti prijaté, je nechcené.

Vianoce sú odkazom sveta, ktorý presahuje našu realitu: „Lebo dieťa sa nám narodilo, Syn nám bol daný…“ (Iz 9) a „Slovo sa stalo telom, aby prebývalo medzi nami“ (J 1). Neviditeľný svet Božieho Slova sa stáva viditeľným. Láska nie je len slovo, vždy sa zhmotňuje v skutkoch. Z nich sa buduje domov – prostredie bezpečia, kde rastieme a zrejeme. Počas Vianoc celý svet hľadá domov a rodinnú blízkosť. Zároveň sú Vianoce svedectvom o Bohu, ktorý si hľadá miesto vo svete, v rodinách, chce byť chcenou súčasťou nášho života. Nevnucuje sa, prichádza, aby nás obohatil zmyslom bytia a poznaním, ktoré presahuje pominuteľnosť.

Preto tak bolia vety: „nebolo pre nich miesta“ (L 2,7) a „do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali“ (J 1,11). Prijatie je kľúčové vo vzťahoch, v manželstve, vo výchove, aj vo vzťahu k Bohu: prijať seba, iných takých, akí sú, a prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov. Vianoce pripomínajú, že Boh sa chce stať súčasťou nášho života, aby sa v nás zrodilo niečo Božie. Ako ľudia nie sme bohovia, ktorým patrí všetko a všetci; naše „ego“ nemá byť modlou, ktorej sa všetci klaňajú. Vianoce sú o prijatí Božej cesty: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje . 

V dobe mediálnej manipulácie, konšpirácií, poloprávd a lží, používaných pre mocenské záujmy, je hľadanie pravdy bytostnou potrebou pre uzdravenie rodín, jednotlivcov, cirkví aj spoločnosti. Dôveryhodnosť pravdy závisí od zdroja. Vianoce svedčia o pôvode pravdy: Boh prichádza a mocou lásky ju zjavuje, zhmotňuje, aby slúžil a obetoval sa za iných – nie obetoval iných pre svoje záujmy.

Dnes, v čase vojny na Ukrajine, ekonomickej a energetickej krízy, obviňovania a zahmlievania, je nesmierne dôležité skúmať zdroje informácií a sledovať, či tí, ktorí hovoria, obetujú iných pre seba, alebo seba pre iných. Svet nepotrebuje ďalších „Herodesov“, ktorí v túžbe po moci a kontrole manipulujú, zastrašujú a sú ochotní obetovať iných pre svoje postavenie. Túžba byť „bohom“, aby sa svet točil okolo mňa, prináša preliatu krv a smrť, neprijatie, vzťahové zranenia. Vidíme ju v agresii voči Ukrajine aj v rodinách, kde ženy a deti utekajú pred telesným či duševným násilím. Je ťažké žiť v záhrade „Narcisa“ – osobnosti závislej od uznania, ktorá býva krutá k tým, čo narušia jej sebaobraz. Kde Boh stráca miesto, objavujú sa tieto syndrómy.

Dnešný svet potrebuje „vianočných ľudí“, oslovených Božím konaním, ktorí slúžia tajomstvu lásky. Boh zostupuje na zem – a tak sa rodí niečo Božie. Zostupovať dole znamená empaticky sa skláňať k blízkym, vidieť svet ich očami, obetovať sa pre iných, stáť v láske a pravde, hoci aj v únave. Keď zomrel Herodes, Kristus si mohol nájsť domov v Božom ľude. Keď zomrie v nás túžba po moci a byť bohom, Boh si môže nájsť domov v našom vnútri. Kiež by betlehemské dieťa bolo medzi nami chceným a vytúženým darom iného sveta.

Milí členovia pedagogického zboru UNIPO a nepedagogickí zamestnanci, milí študenti, toto je podstata Adventu a Vianoc. Nech nám tohtoročné Vianoce pomôžu znovu objaviť ich jadro – lásku zrodenú v betlehémskych jasliach. Nech nás Boží Duch mení na tých, ktorí žijú zatienení mocou Najvyššieho – mocou lásky a pokoja. Nech Jeho tieň zatieni naše mysle a srdcia a premení ich na miesto skutočného pokoja – v srdciach, rodinách, cirkvi aj vo vzťahoch.

Peter Mihoč,
biskup Východného dištriktu ECAV

Mnohé dôležité veci sa rodia v skrytosti a prichádzajú na svet nenápadne, v pokore, v tichu, či v jednoduchosti dieťaťa. Sú to výnimočné a vzácne chvíle, sú to doslova zázraky. Dovoľme Bohu, aby aj v našom živote znovu raz urobil zázrak a totiž, aby sa mohol narodiť aj v našom vlastnom srdci.

Boží Syn Ježiš Kristus nám svojím narodením priniesol svetlo viery a nádeje, aby nikto nezostal v tme. Dovoľme tomuto svetlu zažiariť v našich rodinách, aby sme v radostiach i trápeniach dokázali zostať spolu, vedeli si navzájom odpustiť a spoločne prosiť Boha o požehnanie, silu, zdravie, pokoj a lásku.

Vyprosujem vám všetkým požehnané Vianoce a všetko dobré v novom roku!

X Mons. Bernard Bober
arcibiskup - metropolita

Keď sa v tichu betlehemskej noci čas stretol s večnosťou a Slovo sa stalo telom, ako jedni z prvých pred jeho jasľami zastali tí, ktorí sa vo svojom živote venovali službe poznania a učenosti – mudrci z Východu. Narodenie Christa, večného Logosu – Božieho Slova, prináša jedinečné posolstvo aj pre univerzitné prostredie: láska prebúdza človeka k životu, pravda oslobodzuje a nádej povznáša k večnosti.

Dieťa, uložené do jaslí, ktoré je Cestou, Pravdou a Životom (Jn 14, 6), nás povzbudzuje, aby sme hľadali pravdu, ktorá nie je len súhrnom faktov, ale osobným zjavením. Inšpiruje nás, aby sme budo-vali mosty medzi vierou a rozumom, ktoré sa nemusia vylučovať, ale naopak, vzájomne dopĺňať a obohacovať v službe pokroku a dôstojnému životu človeka.

Apoštol Jakub sa pýta: Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým správaním preukáže svoje skutky v múdrej tichosti. Veď múdrosť, ktorá prichádza zhora, je predovšetkým čistá, potom po-kojamilovná, vľúdna, ústretová, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, bez predsudkov a pokrytectva (Jk 3, 13.17).

Christovo Narodenie môže aj vo svete plnom neistoty, otrasov a prudkých zmien vniesť pokoj Bo-ží, ktorý prevyšuje každý rozum (Flp 4, 7) nielen do našich sŕdc a rodín, ale aj učební, laboratórií a knižníc. Božia Múdrosť sa aj pre nás môže stať prameňom, z ktorého sa dá neustále čerpať pri výcho-ve mladej generácie, formovaní charakteru či budovaní otvorenej spoločnosti, založenej na úprimnej úcte a vzájomnej pomoci. Príklad dokonalého Učiteľa aj nás môže sprevádzať na ceste za poznaním, ktoré zušľachťuje ľudské srdcia a zveľaďuje život človeka.

Modlím sa a z celého srdca prajem všetkým, ktorí aj v novom roku budú kráčať cestami vedy a vzdelania, aby im všemohúci Boh žehnal v ich náročnej akademickej práci, pedagogickom úsilí i vo všetkých osobných a profesijných snahách. Nech vaša svedomitá a zodpovedná práca prinesie hojné plody pre dobro nás všetkých!

S prianím pokoja, síl a množstva úspechov v novom roku 2026,

† Rastislav
arcibiskup prešovský,
metropolita českých krajín a Slovenska