V 28. júla 2020 si prešovská akademická obec pripomenula významné životné jubileum prof. Mgr. art. Ireny Medňanskej, PhD., muzikologičky, vysokoškolskej pedagogičky, garantky odboru hudobné umenie a hudobná výchova, neúnavnej organizátorky umeleckej činnosti na našej univerzite i v meste Prešov.

Prof. Mgr. art. Irena Medňanská, PhD. (1950) zasvätila viac ako tri dekády svoje tvorivej práce Prešovskej univerzite ako pedagogička, neúnavná organizátorka umeleckej činnosti a aktivít pedagógov i študentov doma a v zahraničí. Ako absolventka Vysokej školy hudobnej Franza Liszta vo Weimare v Nemecku sa uplatnila na všetkých typoch hudobného školstva. V Prešove pôsobila od roku 1982, s malým prerušením v rokoch1988–1991, keď sa stala riaditeľkou Štátnej filharmónie Košice. Po návrate do Prešova začala svoje pôsobenie na PdF UPJŠ, výrazne sa podieľala na vzniku Prešovskej univerzity (1997). Na Fakulte prírodných a humanitných vied PU viedla Katedru hudby (1997-2009), po integrácii pracoviska na Filozofickú fakultu, už ako Inštitútu hudobného a výtvarného umenia (2011), bola jeho riaditeľkou do r. 2016. Je nestorkou slovenskej hudobnej pedagogiky, autorkou početných vedeckých prác v tomto odbore, členkou poradných orgánov pre hudobnú edukáciu, spoluautorkou legislatívy pre hudobné umenie. V rokoch 1992-2009 reprezentovala Slovensko v prezídiu Európskej asociácie pre školskú hudobnú výchovu (EAS). Ako umelecky založená a inšpiratívna pedagogička sa výrazne pričinila o budovanie kultúrneho millieau Prešovskej univerzity. Cez svoje organizačné, vedecké a projektové aktivity prispela k šíreniu jej dobrého mena v stredoeurópskom priestore a nemecky hovoriacich krajinách Európy.

Pani profesorka, milá Irenka, skús pomenovať, čo znamená v Tvojom živote hudba a možnosť odovzdávať jej hodnoty mladej generácii?

Patrím ku generácii, ktorá si hudbu „vyrábala“ naživo spevom, hrou na hudobnom nástroji a koncom 50. rokov som zažila vznik ľudových škôl umenia, dnešných základných umeleckých škôl. Mala som šťastie na učiteľov, ktorí mi odhalili tajomstvá sveta hudby, vštepili mi lásku k umeniu. Dnes, vo víre spoločenských zmien, technického pokroku a informatizácie, sa ešte zintenzívnila potreba i povinnosť sprostredkovať hudbu deťom, mládeži i študentom, naučiť ich ju bytostne vnímať, zvyšovať ich percepčnú skúsenosť a minimalizovať hudbu ako zvukovú tapetu. Odovzdávať hudobné hodnoty mladým v týchto kontextoch chápem ako svoje celoživotné poslanie.

Aká bola Tvoja cesta od profesionálneho pôsobenia v Nemecku do Prešova a na Prešovskú univerzitu? 

V čase môjho nástupu na profesionálnu dráhu boli z dôvodu spoločenského systému obmedzené možnosti zahraničného pôsobenia. Do vtedajšej NDR som išla cielene za štúdiom na Vysokú školu Franza Liszta vo Weimare, manžel nastúpil ako violončelista do divadla v Nordhausene. Hudobná kultúra v krajine skladateľov ako J. S. Bach, G. F. Händel, G. Ph. Telemann či R. Schumann prirodzene zahŕňala recepciu ich tvorby aj v školskej edukácii. Rozsiahla sieť hudobných divadiel a profesionálnych orchestrov s plnými poslucháčskymi sálami sa prejavila na vysokej kultúrnej a hudobnej úrovni obyvateľov. Cesta do Prešova bola výsledkom stretu pracovných i súkromných okolností, motiváciou bola aj rozostavaná budova nového DJZ a neúnavná snaha vtedajšieho riaditeľa  Jána Šilana získať  mňa a môjho manžela do Prešova. Tu začalo moje spoznávanie ľudovej hudobnej kultúry Šariša, Rusínov a Ukrajincov. Na univerzite som sa v 80. rokoch stretla s mimoriadnou „spevavosťou“ študentov, ich nadšením pre šírenie kultúry našich predkov vo folklórnom súbore Torysa, čo ma nesmierne nadchlo a obohatilo. Pre fakultu boli prínosné moje kontakty na nemeckých univerzitách a vysokých hudobných školách (Halle, Weimar) i v susednom Rakúsku (Viedeň, Salzburg a ď.).  

Aké postavenie by mala mať hudobná výchova v spoločnosti 21. storočia?

Hudobná výchova by mala byť v živote človeka chápaná ako aktívny celoživotný proces. Som toho názoru, že v školskej edukácii by mala mať rovnocenné miesto v synopse predmetov. Svojím obsahom napĺňa psychomotorické a afektívne ciele rozvoja každého jedinca, ale najmä, humanizuje a poľudšťuje nás, dáva životu aj iný rozmer.

Si známa tým, ako energicky sa zasadzuješ za umelecké odbory a ich udržanie v univerzitnom zväzku. Čím podľa Teba umenie prispieva k napĺňaniu poslania univerzity?

Umenie bolo od nepamäti súčasťou univerzity, bez ohľadu na to, či univerzita má alebo nemá umelecké študijné programy. Existencia umeleckých súborov kultivuje jej prostredie, motivuje študentov k práci v nich, pestuje vzťah k umeniu. Žiaľ, v poslednom desaťročí upadol záujem slovenských univerzít o umeleckú činnosť súborov. Ich vedúci sú spravidla viditeľní najmä vtedy, ak je potrebné reprezentovať univerzitu, žiaľ, ich umelecká činnosť nie je zohľadňovaná ako aktivita rovnoprávna vo vzťahu k publikačnej činnosti. Rôzny prístup závisí od samotnej univerzity, na Slovensku zatiaľ len na UKF v Nitre dostalo hudobné umenie dôstojný stánok nazvaný Pavilón hudby, disponujúci koncertnou a tanečnou sálou, modernými nahrávacími technológiami. Osobne mi je ľúto, že som v Prešove nedokázala presadiť svoju víziu, aby sa vhodná aula zrekonštruovala na takéto multifunkčné využitie. Takto sme stratili možnosť zachovať pre Prešov podujatie Akademické koncerty, na ktoré sme 14 rokov dostávali dotáciu z Fondu na podporu umenia a po ktorom univerzitné priestory doslova prahnú.

Pani profesorka, aké je Tvoje životné krédo?

Nezabúdať a doceniť význam, funkciu a silu umenia vo výchove a vzdelávaní na každom stupni a type školy.

Ak by si mala možnosť niečo odkázať mladým ľuďom študujúcim na našej univerzite, aké slová by si zvolila a aké hodnoty vyzdvihla ako najdôležitejšie?

Priala by som si, aby sa vysokoškolské štúdium v hodnotovej orientácii študenta vrátilo späť na prvé miesto, aby mal záujem získavať poznatky a nadobúdať skúsenosti zo zahraničia, dokázal samostatne a kreatívne vypracovať záverečnú prácu prínosnú nielen preňho, ale pre celú spoločnosť.

doc. PaedDr. Slávka Kopčáková, PhD.,

IEUK FF PU