Vážená pani primátorka, Vážený pán predseda Prešovského samosprávneho kraja, Vážená pani štátna tajomníčka ministerstva, Excelencie pani a páni generálni a honorárni konzuli, Excelencie vážení páni arcibiskupi, biskupi a zástupcovia cirkví, Vážení páni a panie poslanci a poslankyne, Magnificencie rektori, Spektability dekani, Honorability, Vážení zamestnanci univerzity, ctení priatelia a hostia našej Alma Mater!

Skôr, než pristúpim k tomuto krátkemu prejavu Vás chcem všetkých poprosiť o porozumenie k osobitostiam celej našej akademickej slávnosti. Popri evidencii, kontrole a dezinfekcii pri vchodoch do divadla a rúškach, zakrývajúcich naše tváre, sa to týka aj nasledujúcich viet, ktoré prednesiem s prekrytím horných dýchacích ciest, v dôsledku čoho bude môj prejav iste menej zrozumiteľný, a preto sa ho budem snažiť zredukovať.

Dovoľte mi, aby som sa Vám ako každoročne v prvom rade všetkým poďakoval za to, že ste poctili svojou prítomnosťou našu akademickú slávnosť. No moje poďakovanie Vám, predstaviteľom verejnej a štátnej správy, cirkví a náboženských spoločností, zastupiteľských úradov, poslancom Národnej rady, vyššieho územného celku a mestského zastupiteľstva, rektorom, prorektorom a dekanom zahraničných a slovenských univerzít a predstaviteľom podnikateľskej sféry, patrí aj za priazeň a pomoc, ktorú našej univerzite dlhodobo prejavujete, Vám profesorom, docentom a ďalším pedagogickým i nepedagogickým zamestnancom univerzity za Vašu prácu, odvádzanú pre našu Alma Mater a Vám, milí študenti, že ako naši poslucháči šírite a po absolvovaní štúdia ďalej budete šíriť dobré meno našej univerzity.

Osobitne sa Vám všetkým tu prítomným chcem poďakovať za to, že ste aj v tejto mimoriadnej situácii a rovnako mimoriadnych podmienkach prijali pozvanie na našu akademickú slávnosť, ktorá sa koná v minimálne neštandardných, neobvyklých podmienkach.

Už po siedmy raz sa stretávame v týchto krásnych priestoroch novej budovy Divadla Jonáša Záborského na prahu nového akademického roku Prešovskej univerzity. To dnešné podujatie je však oproti tým tradičným z predchádzajúcich rokov iné a je iné aj ako to minuloročné, rovnako ako bude iný i nasledujúci semester, či možno dokonca celý akademický rok.

Pred rokom v takomto čase sme vítali nový akademický rok plní optimizmu, že po dlhých mesiacoch pandémie, ktorá ochromila akademický život a univerzitné vzdelávanie i ďalšie súčasti akademického fungovania poslala do dištančného módu, sa môžeme znovu nadýchnuť a vrátiť sa k tradičnému akademickému životu. Nádeje na obnovenie a udržanie prezenčnej formy vzdelávania, spolu s tradičnými formami vedeckého výskumu a celého komplexu pôsobenia univerzity sa však už po niekoľkých týždňoch rozplynuli v druhej vlne pandémie a jej dôsledkoch. V priebehu jedného mesiaca nasledoval prechod na dištančnú formu vzdelávania na všetkých fakultách, napriek ich úprimnej snahe zotrvať pri normálnom fungovaní. Čoskoro museli aj vedeckopedagogickí zamestnanci prejsť na prácu z domu a viaceré objekty univerzity mohli opäť fungovať iba v núdzovom režime. Univerzita sa však aj v tejto situácii usilovala vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre výkon práce v jej priestoroch, vrátane testovania svojich zamestnancov, vo vlastnom objekte a na vlastné náklady. Až na jar sa opäť objavila možnosť prezenčného vzdelávania, za prísnych pravidiel a podmienok, čo využila najmä Fakulta zdravotníckych odborov a neskôr Fakulta športu na výučbu praktických predmetov. V júni sme si potom s takmer trojmesačným oneskorením mohli pripomenúť Deň učiteľov, formou záhradnej slávnosti, akiste prvej v histórii našej univerzity. Štátne záverečné skúšky realizovali takmer na všetkých fakultách prezenčnou formou. Rovnako promócie prebehli na väčšine fakúlt tradičným spôsobom, aj keď nie vždy v tradičných priestoroch.

Náš akademický život v celom uplynulom roku, nielen tom akademickom, určovala pandémia a s ňou spojené opatrenia. Do našej každodennosti vstúpili ako najfrekventovanejšie slová ako Covid, koronavírus, lockdown, home office, karenténa, antigén, PCR a iné, ktoré sme dovtedy sotva mali vo svojej slovnej zásobe. Súčasťou našej reality sa opäť stali rúška, respirátory, dezinfekčné prostriedky, no rovnako zatvorené obchody, divadlá, kiná, štadióny, plavárne, nákupné centrá a úrady, strážené hranice, zákaz vychádzania, povinné testovanie  a ďalšie obmedzenia. Prázdne auly, posluchárne, učebne, telocvične, laboratóriá, ateliéry či plavárne nahradili počítače a vôbec virtuálny priestor. Epidémia však vstúpila do našich životov aj oveľa citeľnejšie, než v podobe dištančného vzdelávania alebo práce z domu. Mnohí z nás ochoreli na Covid 19 a viacerí mali i ťažký priebeh. Štyria naši kolegovia nás v dôsledku tejto zákernej choroby opustili, čo znamená pre univerzitu nenahraditeľnú stratu.

Isteže, aj pandémia Covidu 19 mala svoje pozitívne dopady na akademický život, ak ich takto môžeme nazvať, a to v prvom rade v podobe prehĺbenia znalostí  a zručností našich študentov a pedagógov v oblasti IKT. Došlo takisto k výraznej modernizácii a posilneniu informačnej a technickej infraštruktúry univerzity a jej fakúlt. Podobne dokázali naši zamestnanci mnohé úlohy, doteraz vykonávané na pracovisku plniť z domu. Na druhej strane však tento mód akademického fungovania úzko závisí od osobnej výbavy informačnou technikou každého zamestnanca a študenta. Rovnako sa to týka aj možností pripojenia k internetu. Pritom iste netreba zdôrazňovať, že notebook nie je najmä u nás na východe republiky samozrejmosťou pre každého študenta či v každej rodine, zvlášť po ekonomických dôsledkoch pandémie. Nehovoriac už o našich zahraničných študentoch.

Akékoľvek dištančné vzdelávanie však nemôže nahradiť priamy kontakt vyučujúcich so študentmi, tak ako žiadne internetové kurzy nikdy nenahradia univerzitu. Pritom v niektorých odboroch, najmä zdravotníckych, športových, no rovnako prírodovedných či spoločenskovedných jednoducho dištančné vzdelávanie nie je v plnom rozsahu ani realizovateľné. Platí to však aj pre odbory, ktoré nevyhnutne potrebujú archívy a knižnice, mimo online zdrojov, ako sú história, filozofia, estetika, teológia, slovenská či inojazyčné literatúry. Tieto aktivity, potrebné pre úspešné zvládnutie štúdia, sa dištančne absolvovať nedajú. Rovnako sa nedajú online vykonávať laboratórne pokusy, archívny a terénny výskum, či merania, potrebné pre výskum v prírodných, športových, humanitných, spoločenských, behaviorálnych zdravotníckych či pedagogických vedách. Podobne sa vo virtuálnom priestore môže iba veľmi ťažko a torzovito plniť tretia misia univerzity, jej prepojenie s praxou a spoločenským dianím na úrovni mesta či samosprávneho kraja. Nehovoriac už o tom, že v dištančnej forme sú študenti ochudobnení o všetok študentský život, či už na internátoch alebo v meste, ktoré v normálnom režime ponúka množstvo možností športového, kultúrneho a spoločenského vyžitia. Cez počítač sa ťažko nadväzujú skutočné priateľstvá, nedá sa ísť na „pivo do Hviezdy“ a rovnako aj prvé lásky môžu ostať asi v takej rovine ako za našich čias, keď sme si na základnej škole dopisovali s dievčatami zo ZSSR...

Univerzite sa aj v týchto mimoriadnych, núdzových podmienkach podarilo zabezpečiť popri dištančnej výučbe, riadnom ukončení akademického roku a štátnych záverečných skúškach, takisto plné fungovanie jej prevádzky a implementáciu viacerých rozvojových projektov. Za to sa chcem na tomto mieste poďakovať všetkým, ktorí si počas poldruharočnej „koronakrízy“ plnili svoje povinnosti a pričinili sa o to, že univerzita bez problémov ukončila zimný aj letný semester, vrátane štátnych skúšok a napokon promócií, aj keď nie všade v ich tradičnej podobe. Moje poďakovanie patrí rovnako pedagógom, ktorí za pochodu museli prejsť na dištančné, online vzdelávanie, zamestnancom študentských domovov, vedúcemu prevádzky a jej zamestnancom, ekonomickému úseku, projektovému oddeleniu, vedúcej právneho oddelenia a v neposlednom rade všetkým vedúcim zamestnancom univerzity, kvestorke, predsedníčke AS PU a prorektorkám i prorektorom.

Predovšetkým však chcem vyjadriť svoje uznanie aj poďakovanie tým našim zamestnancom a študentom, ktorí sa dobrovoľne zapojili do aktivít, súvisiacich s bojom proti koronavírusovej pandémii. Moja vďaka patrí najmä zamestnancom, študentkám a študentom Fakulty zdravotníckych odborov, ktorí sa podieľali na týchto činnostiach, ako aj psychológom, teológom a študentom ďalších odborov, zabezpečujúcich činnosti, spojené s odstraňovaním dôsledkov pandémie. Osobitne sa chcem poďakovať kolegyniam a kolegom z FZO, ktorí od januára do mája vykonávali testovanie našich zamestnancov v priestoroch rektorátu.

Ani koronakríza a pracovné podmienky, ktoré sa nedajú prirovnať k ničomu v predchádzajúcom trištvrtestoročí, však nemohli zabrániť v ďalšom napredovaní a rozvoji  univerzity. Potom, ako bola v prvom štvrťroku 2020 dovŕšená komplexná rekonštrukcia priestorov dvoch najväčších študentských domovov a obnova exteriéru tzv. starého internátu, uskutočnila sa v priebehu predchádzajúceho akademického roku parková úprava námestia v jadre campusu na Ul. 17. novembra a výstavba tzv. didaktického parku, vďaka čomu sa stala univerzita najzelenšou časťou nášho mesta. Zároveň sa v tomto období začala rekonštrukcia vnútorných priestorov Študentského domova na Námestí mládeže a prístavba či skôr nadstavba FZO a rekonštrukcia prednáškových miestností vo VŠA. V nasledujúcom období sa plánuje obnova ďalších priestorov vo VŠA, začatie zateplenia a rekonštrukcia exteriéru tzv. starého internátu a rozšírenie priestorov Fakulty manažmentu.

Za veľký úspech univerzity, a to napriek mimoriadnym podmienkam jej pôsobenia, treba považovať zastavenie poklesu počtu študentov, ktoré možno sledovať už tretí rok v poradí za sebou. V tomto akademickom roku bolo našim fakultám doručených viac  ako o štyristo prihlášok viac, než pred rokom a už v súčasnosti počet zapísaných študentov na všetkých formách štúdia dosahuje minuloročné hodnoty, ktoré ešte iste nie sú definitívne. Týka sa to aj zahraničných študentov, ktorým zápis mimoriadne skomplikovala pandemická situácia.

Pritom však nielen pandémia skomplikovala chod akademického života v predchádzajúcom roku a nie iba na našej univerzite. Už vo svojom príhovore som avizoval nebezpečenstvo obmedzovania univerzitnej samosprávy a akademických slobôd. Rovnako som upozorňoval na komplikované a nie celkom jasné procesy akreditácie. Žiaľ, v nasledujúcich mesiacoch sa všetky tieto správy plne potvrdili. Nová novela vysokoškolského zákona, obsahujúca viaceré hrubé porušenia toho, čomu hovoríme akademické slobody, sa pre jednotný odpor vysokoškolských reprezentácií síce do NR SR nedostala, jej tvorcovia sa však nevzdali ambície na jej opätovné predloženie v tomto roku. Doterajšie skúsenosti s akreditáciou podľa nových pravidiel sú prinajmenšom rozpačité a nejednoznačné s veľkým otáznikom vo vzťahu ku komplexnému hodnoteniu, ktoré nás bude čakať v závere akademického roka. K tomu ešte pribudlo krátenie financií pre vysoké školy v tomto roku v objeme takmer 25 miliónov eur, čo pre našu univerzitu spôsobilo schodok viac ako jeden milión eur. Pritom podľa predstáv autorov tejto „reformy“ to má byť iba začiatok a konečný účet pre slovenské vysoké školstvo má byť mínus trojnásobok tejto sumy do dvoch rokov. Všetky úvahy o zvyšovaní kvality vysokého školstva či dokonca fantazírovanie o zaradení do povestnej „prvej päťstovky“ v tomto kontexte vyznievajú prinajmenšom cynicky.

Po rekapitulácii udalostí predchádzajúceho roka a mesiacov si, s ohľadom na súčasnú mimoriadnu situáciu a v duchu známeho latinského príslovia „Historia magistra vitae“, dovolím krátky exkurz do minulosti, ktorá by nám mala byť zdrojom poučenia v súčasnosti aj budúcnosti. Ak zalistujeme v historickom kalendári, prídeme k výročiam, ktoré nás nenapĺňajú práve optimizmom. Pred poltisícročím, v roku 1521 dobyl osmanský sultán Sulejman I. Belehrad, poslednú pevnosť, ktorá mu stála v ceste do Uhorska a do strednej Európy. Boje s islamom poznačili potom vývin nášho kontinentu a najmä tohto priestoru na nasledujúce dve storočia. O sto rokov, roku 1621 bolo na Staromestkom námestí popravených 27 „českých pánov“, účastníkov protihabsburského povstania, z nich mimoriadne kruto aj rektor Karlovej univerzity. Nasledoval dovtedy najdlhší a najničivejší európsky konflikt, tridsaťročná vojna, ktorá zmenila tvár kontinentu.

Popri týchto nie práve optimistických jubileách možno vymenovať aj ďalšie, nie síce také okrúhle, avšak oveľa lepšie pripomínajúce našu súčasnú situáciu. Rok 1711 sa stal  nielen rokom Satmárskeho mieru, ktorý ukončil storočie protihabsburských povstaní, no takisto aj rokom skončenia poslednej morovej epidémie na našom území. Tá trvala dva roky a vyžiadala si viac obetí ako ktorákoľvek iná nákaza do tých čias. Počet obetí moru v celom Uhorsku sa odhaduje na 400 – 800 tisíc, čo bolo 13 – 26% všetkého obyvateľstva. Samotný Prešov prišiel vtedy o polovicu, Bardejov a Sabinov takmer o všetkých obyvateľov. Trvalo minimálne päťdesiat rokov, kým sa krajine podarilo nahradiť straty spôsobené epidémiou.

Bližšie by som sa však chcel zastaviť pri ďalšom smutnom výročí, a to prvej epidémii cholery v Európe, zúriacej pred 190 rokmi, v lete roku 1831. Tá pritom mimoriadne citeľne zasiahla práve náš kraj, severovýchod vtedajšieho Uhorska. Cholera ako v Európe nové, neznáme prudko infekčné ochorenie, ochromila spoločnosť a všade zabíjala bezbranných ľudí. Úmrtnosť, najmä na vidieku predstavovala 10 – 15% obyvateľstva. Na rozdiel od morových nákaz z predchádzajúcich storočí sa však vtedajšia medicína, štát a jeho úrady rozhodli s epidémiou bojovať. Prijímali sa rôzne opatrenia, často nie veľmi odlišné od tých súčasných a vrchnosť nariadila dezinfekciu studní či rozdávanie dostupných liekov ľudu. Pritom paradoxne práve tieto opatrenia spôsobili nepredvídanú reakciu. Nevzdelaný ľud uveril tzv. travičskej povere, podľa ktorej ho panstvo neznámymi práškami chcelo zahubiť. Nielenže ľudia odmietali proticholerové opatrenia a lieky, ktorých sa báli viac ako cholery, ale tieto nepokoje vyústili do krviprelievania, známeho ako východoslovenské sedliacke alebo aj cholerové povstanie. Ak aj Vám to až príliš pripomína súčasnú situáciu, s odmietaním vakcíny proti Covidu 19 a množstvom antivaxerských dezinformácií, je to iba ďalší príklad toho, že človek a jeho myslenie sa mení oveľa pomalšie, ako svet okolo neho. Dokážme, že to tak nie je, že za tých takmer dvesto rokov sa človek zmenil na skutočnú civilizovanú bytosť, dôverujúcu vede, najmä ak chce ochrániť jeho zdravie a život. Veď práve v našom meste pred skoro presne troma storočiami, r. 1720  vykonal tunajší rodák lekár Ján Adam Rayman po prvý raz v dejinách starého kontinentu úspešné očkovanie (variolizáciu) proti pravým kiahňam. Iste, ani jemu mnohí neverili, podobne ako v nasledujúcich desaťročiach, keď sa očkovanie stalo povinné, až sa napokon pred viac ako polstoročím podarilo toto strašné ochorenie úplne zlikvidovať. Ak by sa boli naši predkovia správali tak ako dnes mnohí z nás, doteraz by nás kosili nielen kiahne, ale rovnako i ďalšie dnes už takmer neznáme infekčné choroby. V súvislosti s očkovaním a jeho odmietaním dnes z každej strany počúvame a čítame o demokracii a právach. Iste, v každej demokracii má človek svoje neupierateľné práva, no takisto aj povinnosti a zodpovednosť. K nej patrí i zodpovednosť za zdravie svoje, svojich blízkych i kolegov, aby sme v budúcom roku nemuseli znovu spomínať nové obete Covidu z našich radov. Aj za to, aby sme sa mohli konečne po dištančnej prestávke vrátiť do normálneho akademického fungovania a zabezpečiť našim študentom skutočné univerzitné vzdelávanie so všetkým, čo k nemu patrí. Nedovoľme, aby nás aj Covid 19 pripravil o ďalší akademický rok. Máme to aj vo svojich rukách.

Čaká nás nepochybne ďalší mimoriadne náročný akademický rok, a to nielen kvôli pandémii. Akademické prostredie bude opäť konfrontované s viacerými nie práve priaznivými zmenami z vonkajšieho prostredia. Zosúladenie našich študijných programov so štandardmi akreditačnej agentúry, ktoré bolo administratívne presunuté už na záver tohto akademického roka, avizované zníženie dotácie o ďalších asi 1,5 milióna eur i doteraz neznáme zásahy do akademického života v pripravovanej novele vysokoškolského zákona, budú vyžadovať od nás všetkých mimoriadne výkony a nasadenie. To všetko pri plnení štandardných úloh univerzity v neštandardnej dobe.

Vážené kolegyne a kolegovia, ctení hostia, záverom Vám chcem na prahu nového akademického roku zaželať predovšetkým pevné zdravie, ako aj silu a odhodlanie pri zvládaní problémov, ktoré nás čakajú, samozrejme popri ďalších úspechoch na poli vzdelávania a vedy. Našej univerzite prajem tak, ako každoročne, aj v týchto mimoriadnych podmienkach, „vivat, crescat et floreat“.

 

Dr. h. c. prof. PhDr. Peter Kónya, PhD.

rektor Prešovskej univerzity v Prešove