Prihováram sa všetkým potenciálnym „erazmákom“, teda vám, ktorí uvažujete nad tým, že chcete niečo také zažiť, prosím, dlho nerozmýšľajte, strácate tým len čas. Jednoducho choďte! Je to úžasná skúsenosť, na ktorú nezabudnete. Netreba sa báť angličtiny a ísť aj niekde ďalej. Keď sa už človek rozhodne ísť na mobilitu, jeho nadšenie vystrieda byrokracia a všetky možné vybavovačky súvisiace s tým. Prosím, nech to nikoho neodradí, pretože to je vstupenka na jednu úžasnú „horskú dráhu“ a je obrovská škoda nevyužiť to.

Konkrétne v Prahe sú všetci veľmi príjemní, Česi sami o sebe sú „ťažkí pohoďáci“ a je to tam cítiť. Docestovala som do Prahy a nastúpila na električku na internát (systém električiek, autobusov a metra nie je zložitý, dá sa tam výborne „behať po meste“, ako to už vo veľkomestách býva). Prišla som na internát, kde mi jedna teta pridelila izbu. Asi po troch minútach mi na dvere zaklopal chlapec z vedľajšej izby, že započul slovenčinu a je z Košíc, hneď sa chcel porozprávať. Po tom, čo som si zložila veci na izbe (zatiaľ som tam bola sama), som sa vybrala do mesta prejsť sa na „náplavku“ – to je prechádzka popri Vltave. Keď som sa vrátila z prechádzky plná dojmov, na izbe už bola spolubývajúca, tiež Slovenka, s ktorou sme si hneď „padli do oka“. Obe sme boli z pedagogických fakúlt.

Na druhý deň ráno sme sa vybrali do školy, mali sme úvodnú prednášku, stretli sme tam ostatné dievčatá zo Slovenska (tiež z pedagogických fakúlt), tak sme sa všetky zoznámili a išli sme spolu vybavovať všetko potrebné, napríklad český ISIC či „lítačku“ – na cestovanie po meste. Ako sme tak kráčali pár metrov od Prašnej brány, prihovorila sa nám jedna Slovenka, tiež erazmáčka, ktorá sa k nám pridala, a išli sme vybavovať spomínaný ISIC.

Tie prvé dni boli takéto: Riešili sme ešte predmety, nie všetky z tých, ktoré sme si navolili, sa otvorili, tak sme sedeli na izbách a hľadali predmety, ktoré by nám vyhovovali, písali e-maily učiteľom a čakali pozitívne odpovede. Asi po týždni nám už začali niektoré predmety, čo však bol úžasne strávený čas. Ja osobne som zmenila asi 75 % z pôvodných predmetov, zvolila som si napríklad jeden anglický, vďaka nemu som si zlepšila angličtinu, lebo som čítala (prekladala) mnoho anglických textov. Zvolila som si Etnomuzikológiu, čo je neuveriteľne zaujímavý predmet. Predmet Osobnostní a sociální výchova s Terkou Krčmárovou bol veľmi obohacujúci. Seminár k diplomovej práci učil jeden úžasný človek plný dobrej energie, Slovák z Karlovej Univerzite v Prahe, ktorý pracuje na 200 %, a to je len zlomok. No a po večeroch sa organizovali rôzne párty pre Erasmus študentov.

Jedno poobedie sme na fakulte mali ochutnávku tradičných jedál. Spolužiaci priniesli alebo pripravili/uvarili niečo z toho, čo jedia doma, tak sme hrali hry, bol to skrátka super deň. Potom sme sa všetci vybrali do jedného podniku neďaleko školy, kde sme si vytvorili WhatsApp skupinu a začali sa dohadovať, kam pôjdeme ďalší večer. Okrem iného sme sa na internáte stretli pätica Slovákov a trávili sme spolu veľa času. Internátne chodby boli plné multikultúry, každý sa každému zdravil, rozprávali sme sa v kuchyni, zoznamovali sa. Väčšina z nich bola veľmi otvorená. Medzičasom som sa zoznámila s ďalšími ľuďmi z internátu, keď som kráčala medzi poschodiami, tak ma zastavovali ďalší Slováci z iných poschodí a aj českí študenti, ktorí tam študujú natrvalo.

Toto obdobie bolo plné sociálnych interakcií, aj keď človek príde na Erasmus sám, určite sa tam sám necíti, a to ani nemusí byť veľmi komunikatívny. A potom nastala epidemiologická kríza. Odišla som radšej domov. Mali sme online hodiny a zadania v Moodle, napriek tejto prekážke boli prednášky a aktivity pre mňa prínosné. Všetky predmety som úspešne absolvovala. Predmet Osobnostní a sociální výchova bol veľmi prepracovaný, dokázali aj v online priestore vytvoriť rozličné skupiny a aktivity, čo bolo takmer na nerozoznanie od prezenčnej výučby. A to boli len tri týždne... Tak dlho neváhajte.

Júlia Farkašovská
Foto: archív autorky