O tom, koľko výhod má Erasmus, už určite mnohí z Vás počuli. Veľká väčšina to však vzdá už pri myšlienkach toho, ako to bude vyzerať s ich predmetmi a či sa to vôbec dá zladiť s predmetmi na hosťovskej fakulte. Môžem povedať, že áno – dá sa to. Hoci to spočiatku vyzerá ako nekonečný kolobeh vybavovania, trpezlivosť ruže prináša aj v tomto prípade. Prvým dôležitým krokom je nájsť podobné predmety ako tie, ktoré nás čakajú doma. Neskôr komunikovať s našimi vyučujúcimi aj tými v zahraničí. Ak sú tieto body úspešne splnené, tak mám pre Vás dobrú správu – to najťažšie je za Vami. Spôsob vyučovania, predmety, spolužiaci a vyučujúci sú všade rozdielni, čo je však dobré, lebo práve to nás podľa mňa obohatí a posunie vpred.

Konkrétne mojim oborom je špeciálna pedagogika a na Erasme+ v Olomouci som získala mnoho nových skúseností a vedomostí, ktoré by som pravdepodobne nikdy nezískala, keby nevycestujem. Alebo získala, ale iba s odstupom dlhého času. Predmety tam som absolvovala s domácimi študentmi, čo je na Erasme+ dosť nezvyčajné, ale vzhľadom na znalosť jazyka to nebol problém. Medzi predmety, na ktoré budem ešte dlho spomínať, patrí určite Surdopédia (pedagogika sluchovo postihnutých). Tento predmet bol založený na praktickej rovine, a to hlavne preto, lebo bol vedený vyučujúcim, ktorý mal sluchové postihnutie. Semináre prebiehali formou základov českého posunkového jazyka, čo bolo veľmi sympatické a obohacujúce. Každý seminár sa niesol v duchu inej témy, na ktorú sme posunkovali.

Semináre k tyflopédii (pedagogika zrakovo postihnutých) boli taktiež veľkým prekvapením. Viedla ho vyučujúca so zrakovým postihnutím, ktorá si na svoje semináre nosila aj svojho pomocníka – slepeckého psa. Ďalším veľmi príjemným zážitkom bola návšteva diagnostického centra v rámci predmetu Etopédia (pedagogika psychosociálne narušených). V centre sme strávili jedno celé popoludnie a dozvedeli sme sa o mnohých nových diagnostických metódach, napr. Feuersteinov diagnostický test. Jedným z predmetov, ktorý síce nesúvisí priamo s mojim odborom, bolo „tvorivé písanie“, ktoré viedol významný český spisovateľ Antonín Bajaja. Vynechať nemožno ani kurz pobytu v letnej prírode. Tam sme strávili víkend v prírode, počas ktorého sme zažili rôzne aktivity, na tvorbe ktorých sa podieľal každý z nás. Bolo veľmi príjemné, že počas celého pobytu nás ľudia okolo vnímali ako „tie dve Slovenky“, ktoré sem-tam ponúkajú hodiny slovenčiny zadarmo. Dnes je ešte príjemnejšie to, že pri návšteve knižníc a prezeraní kníh spoznávame mená mnohých autorov, a to na základe stretnutí s nimi, ktoré boli pre nás veľkým zážitkom.

Natália Baloghová

Bez akýchkoľvek predsudkov môžem povedať, že väčšina z nás vysokoškolákov vníma obdobie na vysokej škole ako to najlepšie v jeho živote. Tí, ktorí však absolvovali Erasmus, s presvedčením tvrdia, že to najlepšie obdobie bolo práve toto. A mne neostáva nič iné, len súhlasiť. Nechcem nikoho presviedčať o tom, čo by v živote mal alebo nemal skúsiť, čo sa oplatí a kde sa komu bude páčiť. A dokonca nechcem vyjadrovať svoje pocity a skúsenosti zo školy, ktorú som na Erasme navštevovala. Možno by bolo dobre len okrajovo spomenúť, že každý deň v škole bol pre mňa zážitkom a nie utrpením a čakaním na koniec. Chcela by som vyjadriť svoje pocity z toho, čo so mnou Erasmus spravil po stránke, o ktorej sa až tak často nerozpráva.

Za 5 mesiacov strávených na mobilite som spoznala toľko nových ľudí, kultúry, jedlá, zvyky, radostí a starostí, koľko by som za tak krátky čas nespoznala žiadnou inou cestou. Všetci sme boli iní a vzájomne pre seba výnimoční a vzácni. Boli sme jednou veľkou multikultúrnou rodinou. Hoci každý z nás bol z iného kúta sveta a niekedy si nerozumeli ani slovo, spomienky na každého ostali veľmi živé a srdečné. Nehovoriac o tom, že dnes mám takmer v každej krajine aspoň jedného blízkeho priateľa, čo nikdy nie je na škodu. Erasmus mi jednoznačne dal (okrem vedomostí) možnosť vnímať svet a ľudí z iného spektra, s nadšením sa pozerať na našu inakosť, no súčasne sa vnímať rovnocenne.

Keď som bola na ceste do Olomouca, kde sa môj pobyt realizoval, vyšlo mi zopár sĺz, nevedela som si predstaviť tak dlhý čas bez domova, vlastne nevedela som, do čoho idem. No skutočný plač prišiel až po ukončení Erasmu – na ceste domov.

Na záver by som chcela len poznamenať, že paradoxom je, že tento text píšem cestou do Olomouca. Tentokrát však nie na pobyt, ale iba na krátku chvíľu všetko to pekné si znovu pripomenúť.

Júlia Janičová

Foto: Júlia Janičová a Natália Baloghová

Zdroj: Artuš: časopis akademickej obce Pedoagogickej fakulty PU v Prešove, č. 1/2020. Čítať viac...