Stalo sa už milou tradíciou, že so zamestnancami odchádzajúcimi do dôchodku sa dostojím spôsobom rozlúči, ale predovšetkým poďakuje za ich dlhoročnú svedomitú prácu aj rektor Prešovskej univerzity v Prešove prof. Peter Kónya.

Nebolo tomu inak ani v mesiaci jún, keď sa priateľského stretnutia zúčastnili štyria končiaci zamestnanci našej univerzity, doc. PaedDr. Viera Bebčaková, PhD., PhDr. Marta Jakubíková, PhD., PhDr. Alena Longauerová, PhD. a RNDr. Andrej Sýkora, PhD.

 „Dovoľte mi, aby som sa Vám poďakoval za roky, desaťročia strávené na našej univerzite, za Vašu prácu, aj vďaka ktorej mohla univerzita prosperovať a posúvať sa vpred,“ zneli slová rektora, ktorý pri odovzdaní ďakovného listu zaželal všetkým predovšetkým pevné zdravie a zaslúžený oddych. „Chcem vyjadriť presvedčenie, že aj v období, kedy budete zaslúžene oddychovať si na univerzitu v spomeniete a vždy na ňu radi zavítate,“ doplnil rektor Kónya.

„Veľmi si vážim pozvanie pána rektora, beriem to ako zadosťučinenie za našu prácu. Morálne ocenenie je pre mňa omnoho viac ako nejaká iná odmena,“ uviedla dr. Jakubíková z Fakulty zdravotníckych odborov (FZO). Ako dodala, na FZO pracuje od jej založenia a nikdy to neoľutovala. „Bolo to moje vysnívané povolanie a považujem to za najlepšiu skúsenosť v mojom živote, preto sa mi ťažko odchádza,“ poznamenala Jakubíková. Ako prezradila, po odchode do dôchodku sa plánuje venovať predovšetkým svojej rodine, ktorej je podľa jej slov dlžná za pomoc a podporu počas celého obdobia. Slová Jakubíkovej následne doplnil aj jej kolega z FZO, dr. Sýkora. „Pôsobenie na FZO naplnilo moje očakávanie v zmysle môjho kariérneho rastu, nakoľko som predtým pôsobil ako učiteľ na gymnáziu. Teraz si chcem si oddýchnuť a užívať si dôchodok,“ povedal s úsmevom na tvári Sýkora a zaželal svojím mladším kolegom pokoj a trpezlivosť pri práci s mladými ľuďmi.

Na FZO od jej založenia pôsobila aj dr. Longauerová. „Keď v akademickom roku 2002/2003 prišla na Prešovskú univerzitu malá nadšená skupina kolegov, aby tu začali písať históriu novej fakulty, bola som jednou z nich. Mali sme guráž. Prijali sme náročnú výzvu dokázať, že vzdelávanie sestier a pôrodných asistentiek na akademickej pôde má svoje opodstatnenie i perspektívu,“ zaspomínala si Longauerová, ktorá dodala, že to nebola  jednoduchá úloha. „V tomto duchu sa niesli aj moje osobné kroky. Pracovala som, študovala, publikovala, „vyhodila“ som zo skúšky prvého študenta (a Boh mi je svedkom, že to bolo pre mňa naozaj ťažké), zapojila som sa do prvého projektu, prihlásila som sa na angličtinu, absolvovala som prvú konferenciu, zahraničný študijný pobyt, zvládla som IKT, napísala prvú učebnicu... V rámci klinických cvičení som so študentmi prešla takmer všetky oddelenia prešovskej nemocnice a naučila som sa pokore voči životu ale aj voči prírode v nás. Viedla som katedru aplikovaných humanitných vied, pomáhala som rozbehnúť katedru dentálnej hygieny, bola som členkou akademického senátu. Pribúdali študijné odbory, predmety, kolegovia, študenti, denní aj externí... Pätnásť rokov. Veľa? Málo? Straty? Nálezy? Bol to predovšetkým čas, v ktorom sa pôvodná neistota menila na skúsenosti, sebavedomie ale aj na radosť a spokojnosť, že sme obstáli, že sme nesklamali. A na vďaku. Vďaku za všetkých, ktorí sa dotkli môjho srdca, za študentov a kolegov. A za moje skvelé kolegyne z katedry ošetrovateľstva, ktoré ma podržali v časoch najťažších,“ vyjadrila svoje pocity Longauerová a zároveň prezradila, svoje ďalšie plány. „Chcem sa slobodne venovať sebe a svojej rodine, chcem konečne dočítať Perzský oheň... Nechcem sa nudiť. Preto sa učím po francúzsky, absolvujem kondičné jazdy v autoškole, snažím sa minimalizovať prípadné zdravotné obmedzenia. Tak, ako malý princ Antoina de Saint-Exupéryho verím, že vždy príde nová príležitosť, nová láska, nové priateľstvo, nová sila, a že pre nový koniec je vždy nový začiatok,“ uzavrela.

Na svoje pôsobenie na Prešovskej univerzite si zaspomínala aj doc. Babčaková, ktorá na univerzitu, vtedy ešte na Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika nastúpila 1. decembra 1970. „Do Prešova som prišla ako hráčka basketbalu do družstva TJ Slávia UPJŠ Prešov, ktoré v roku 1970 postúpilo do 1. československej basketbalovej ligy a nepretržite v nej hralo do roku 1979. Okrem toho, že som sa dostala medzi vynikajúce basketbalistky, aj na katedre som spoznala vynikajúcich kolegov - učiteľov, ktorí ako učitelia a zároveň vrcholoví športovci, do značnej miery ovplyvnili môj športový i profesijný život. Práca  so študentmi na katedre telesnej výchovy splnila moje očakávania. Boli to naozaj krásne a nezabudnuteľné zážitky,“ zaspomínala si Babčáková.  Po odchode do dôchodku plánuje aj ďalej spolupracovať s teraz už bývalými kolegami, najmä na poli olympijskej výchovy, „na ktorom som určite ako členka Slovenskej olympijskej akadémie a čestná členka Slovenského olympijského výboru vyorala aspoň malú brázdu medzi učiteľmi - kolegami i medzi študentmi, z ktorých už mnohí mali možnosť prežiť nezabudnuteľné chvíle priamo v kolíske olympijských hier v gréckej Olympii,“ doplnila úspešná športovkyňa. Ako uviedla je nesmierne vďačná vedeniu Prešovskej univerzity (i predtým UPJŠ), vedeniam všetkých fakúlt a všetkým kolegom, ktorí jej umožnili prežiť krásny život, v ktorom sa naplnili jej športové i pedagogické ambície.

Anna Polačková