To bola moja prvá myšlienka potom, čo som konečne mala v rukách Acceptance Letter, podpísané Learning Agreements a letenku. 1. septembra odchádzam na svoj prvý Erasmus do Madridu! Bol to pocit radosti zmiešaný s určitými pochybnosťami a otáznikmi v mojej hlave, pretože som nevedela, čo ma tam všetko čaká. Jedna výzva ma však čakala ešte predtým, a to zabezpečiť si ubytovanie. Uf, bolo to mierne náročné, ale nakoniec som to nejako zvládla a našla si krásnu izbu v typickom španielskom domčeku. Potom nasledovala ďalšia výzva, a to v podobe balenia. Viete si predstaviť, aké náročné je zbaliť sa na niekoľko mesiacov do jedného veľkého kufra a malej príručnej batožiny (obzvlášť dievčatá vedia, o čom hovorím)?!

Ani som sa nenazdala a už som vystupovala z lietadla v Madride. Na letisko ma prišla vyzdvihnúť moja lanlady, u ktorej som mala bývať (človek, ktorý ma nikdy predtým nevidel – iba cez FaceTime). Jediné, čo vedela povedať po anglicky, bolo hello a presne to isté som ja vedela povedať po španielsky. Takže celý čas sme komunikovali cez Google translátor, čo bolo miestami veľmi komické. Už vtedy som však vedela, že Španieli budú veľmi dobrosrdeční ľudia. Asi po štyridsiatich minútach jazdy sme dorazili do cieľa – môj nový „druhý“ domov, typický španielsky domček s vlajkou. Na privítanie mi pripravila dokonca aj obed. Cítila som sa tam veľmi dobre už od prvého momentu. So skorším príletom som si dala asi týždeň náskok, pretože po príchode do krajiny si treba vybaviť ešte veľa vecí predtým, ako začne škola. Týždeň ubehol ako voda a bolo to tu – môj prvý deň na „novej“ univerzite. Kým som ju našla, tak som sa asi dvakrát stratila, a to ani nevravím, aké bludisko bola samotná univerzita. Konečne som stála pred dverami do triedy, vošla som dnu (samozrejme, že som meškala, keďže som sa stratila). Po prvom mesiaci som však zistila, že Španieli meškajú vždy a všade. Nikdy nikto nechodil na čas (takže v tomto som zapadla od prvého momentu). Ale späť k tomu prvému dňu. Vošla som dnu a vtom sa na mňa otočila moja celá „nová“ trieda, všetky „oči na mne“, a to doslovne. Myslím, že vtom momente som zabudla, ako sa volám. Sadla som si úplne na kraj k milej dievčine, ktorá sa na mňa usmievala. Začala na mňa hovoriť po španielsky, ale myslím, že z môjho zmäteného výrazu tváre pochopila, že jej nerozumiem ani slovo, a tak skúsila anglicky. O pár dní sa z tejto „neznámej“ spolusediacej stala jedna z mojich najlepších kamarátok. Rozvrh a hodiny, na ktoré som chcela chodiť, som si vyberala sama. V tomto prípade som si nechala poradiť od koordinátorky hosťujúcej univerzity, ktorá bola maximálne ochotná a vždy mi so všetkým pomohla.

Na hodinách som sa zapájala do búrlivých debát s profesormi a niekedy som mala pocit, ako keby som sa bavila so seberovnými. Žiadne omieľanie teórie, konečne niekoho zaujímal aj môj názor, ako vidím problematiku zo svojho uhla pohľadu. Na akejkoľvek hodine sa rozšírili moje obzory a boli pre mňa zážitkom. Naučila som sa najmä diskutovať o problémoch, pýtať sa na nich a byť zvedavá. Takmer na žiadnom predmete sa prezencie nerobili, je na študentovi, či príde, alebo nie. A aj tak všetci vždy prišli. Profesori pochádzali z rôznych kútov sveta (USA, Anglicko, Írsko...). Tykanie bolo samozrejmosťou ako s každým kdekoľvek v obchode, v reštaurácii. Španieli sú neskutočne usmievaví a otvorení ľudia. Na druhej strane však škola nebola žiadne flákanie. Učitelia si vyžadovali 100 % prístup ku všetkým študentskými povinnostiam. Keďže oni zo seba vždy na hodinách vydali maximum, očakávali presne takú istú spätnú väzbu. Nebudem Vám klamať, pri niektorých predmetoch som sa riadne zapotila, ale teraz si môžem povedať, že som to všetko úspešne zvládla. Taktiež som absolvovala aj prax, kde som učila, za tú skúsenosť som dodnes vďačná. Viete, čo som však milovala na mojej novej domovskej univerzite ešte viac ako zaujímavé hodiny a čo mi tu na Slovensku veľmi chýbalo? Siesta – popoludnie 14:00, v rozhlase hrá huba, ktorá bola pre nás znamením, že je tu vytúžený čas, na ktorí všetci čakali. Vtedy sa v Španielsku „zastaví čas“, všetko sa zavrie a ruch veľkomesta ustane. Prichádza čas na vytúžený oddych po náročnom doobedí. So spolužiakmi sme vždy vybehli do kantíny na obed a potom šup buď na ihrisko, kde sme hrali volejbal, alebo sa posadili pod palmy, debatovali (prípadne dospávali prebdenú noc). Áno, teraz sa dostávam asi k najzaujímavejšiemu bodu celého Erasmu pre študentov. Erasmus je nie len o štúdiu, ale aj o zábave, nových priateľstvách a spoznávaní novej kultúry a jazyka. ESN pre nás vytvorila rozvrh s aktivitami, pričom rozvrh sa každý týždeň menil a bol vždy plný výletov a športov. Naša úplne prvá akcia bola zoznamovacia party, kde nás bolo asi päťdesiat. Samozrejme, že po desiatich minútach som si pamätala asi len tri mená. Bolo však veľmi povzbudzujúce stretnúť mladé divoké duše, prežívajúce rovnakú výzvu, hoci tie duše boli z opačnej pologule. Po úvodnom predstavení sme išli do klubu, najväčšieho v Európe, s krásnou terasou, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočný Madrid – nikdy na ten výhľad nezabudnem, Madrid mi vtedy ležal na dlani.

Každý štvrtok som sa zúčastňovala kurzov bachaty, čo je u Španielov veľmi obľúbený tanec. Počas týždňa boli k dispozícii aj futbal, tenis, volejbal atď. Každý pondelok sme mávali „tandem“. Stretávali sme sa v jednej kaviarni, kde sme rozoberali rôzne významné témy, ktoré momentálne hýbali svetom. Skoro každý víkend sa taktiež organizoval výlet, ktorý bol buď celodenný, alebo sme išli preč na celý víkend. Veľmi rada spomínam na náš „Integration weekend“, ktorý bol plný zábavy, smiechu, súťaženia, tancovania, pričom sa niesol v duchu olympijských hier... výlet do Valencie či Seggovie.... Pri prezeraní fotiek mám vždy obrovský úsmev na tvári, pretože je za nimi veľmi veľa spomienok.

Ak budete mať čas, určite sa zúčastnite týchto akcií aspoň zo začiatku Vášho pobytu. V mojom prípade, keďže som vycestovala sama, to bola samozrejmosť, pretože som tam nikoho nepoznala. Ale poviem Vám, že tí ľudia sa stali mojou druhou rodinou už po prvom týždni. Vedela som, že ak sa mi stane čokoľvek, pomôžu mi a nenechajú ma v tom. Nebojte sa vycestovať sami! Ak o sebe pochybuješ a bojíš sa, to je normálne. Kto predsa nie?! Ale nedovoľ, aby ťa tvoje vnútorné pochybnosti odradili od toho, po čom túžiš. Táto príležitosť sa neodmieta. Keď sa človek na to spätne pozerá, uvedomuje si, aký veľký osobnostný prínos je to pre jeho život, z čoho následne môže čerpať v ďalších rokoch.

Na záver dodám, že všetky svoje zážitky a skúsenosti tu nemôžem spísať, pretože by som musela publikovať asi knihu, keďže ich bolo toľko veľa. Jediné, čo vám môžem povedať, je, že to stálo za to a nikdy to nebudem ľutovať. Niektoré kamarátstva pretrvávajú až dodnes. Voláme si spolu minimálne raz do mesiaca. Verím, že čoskoro, keď to situácia dovolí, sa všetci spolu znovu stretneme. Dúfam, že po prečítaní mojej skúsenosti som ťa motivovala, že to predsa len pôjdeš skúsiť! Ak si mal/a nejaké pochybnosti, verím, že som ich u teba odstránila a hneď po dočítaní tohto článku zamieriš na oddelenie zahraničných vzťahov, kde si vypýtaš prihlášku na Erasmus+ (3. poschodie, č. d. 430 alebo na: https://www.unipo.sk/zahranicne-vztahy/erasmus/studium/vyzva/). Ak si mladý neskúsený človek, ktorý dychtí po dobrodružstvách, nových zážitkoch a možnostiach, toto je to pravé miesto pre teba.

Mgr. Kristína Bernátová
absolventka študijného programu špeciálna pedagogika
Foto: archív autorky