Sme študentky 2. roč. bakalárskeho študijného odboru Turizmus, hotelierstvo a kúpeľníctvo na Fakulte manažmentu, ekonomiky a obchodu Prešovskej univerzity v Prešove. Angličtina nebola nikdy našou silnou stránkou. To sme vedeli už od strednej. Vraj je jedným zo základov úspechu nevzdávať sa. A vraj, keď niekto nevie plávať, tak ho treba hodiť do vody. Do tej vody nás žiaľ nemal kto hodiť. Tak sme skočili samé. Asi viete ako to chodí so ženami. Dvakrát 32 kilový kufor, dvakrát 10 kilový kufor a k tomu bonus dvakrát 10 kilová kabelka. Na jednu to bolo 52 kíl batožiny a nám bolo aj tak stále málo. Konečne sme dorazili do Lisabonu. Obidve  choré a ukašľané po rozlúčkovej chate s kamarátmi. Prvá noc nevyzerala ako z rozprávky. Ležali sme choré s čajom v posteli. Druhý deň sme si zbalili caky-paky a vybrali sa do nášho mestečka Peniche. Bývali sme spolu v jednom byte, ktorý sme si vybavili len vďaka nášmu známemu. Naše prvé odporúčanie je: zháňajte si ubytovanie minimálne 2-3 mesiace pred odjazdom. To že sme ho my zohnali len dva týždne pred, tak bolo len šťastie. Peniche na nás urobilo okamžite dojem. Je to malé mestečko, kde žije asi 20 tisíc obyvateľov. Nachádza sa hodinku cesty na sever od Lisabonu. Je to jedno z najlepších surferských miest na svete. Vyzerá to tam ako z rozprávky. Mesto je umiestnené na polostrove s vysokými útesmi a  obrími vlnami. Portugalskú kultúru sme si rýchlo osvojili. Ranné vstávanie prestalo existovať a naopak, poobedňajšia siesta začala. Minimálne 3 kávy veľmi dobrej kvality boli podmienkou pre život. A k tomu samozrejme ich neodolateľný tradičný Pastel de Nada, ktorý sa zamiluje aj ten, kto sladké nemá v láske.

Školský rok sa začal pomaly rozbiehať. Čo si nepopýtaš to nemáš. A tak sme boli donútené komunikovať. Začali sme nadväzovať nové priateľstvá s ľuďmi z celého sveta, ale aj s miestnymi. Čo sa týka školy, tak to bola jednoznačne super skúsenosť. Školstvo v Portugalsku sa nedá porovnať so Slovenskom. Ďaleko napredujú, to je isté. Prvý rozdiel sme hneď videli v komunikácii medzi študentmi a profesormi. Vzťahy boli veľmi priateľské. Profesor a študent boli akoby na jednej úrovni a nikto sa nad nikoho nevyvyšoval. Samozrejme všetci sme mali rešpekt voči autoritám, no ten prístup bol úplne iný. Na hodinách sme sa učili z praxe. Materiály nám posielali profesori alebo sme chodili do knižnice. Témy boli spracované pokrokovo a moderne vo formách rôznych cvičení a situácií z praxe. Pár profesorov sme oslovovali ich krstným menom čím sme nadväzovali akoby dôvernejší vzťah. Dokonca sme s nimi mali aj chatové skupiny na What‘s upe, kde sme mohli ako skupiny nepretržite komunikovať. Škola organizovala rôzne workshopy a udalosti, kde sme spoznali mnoho ďalších kamarátov. Nádherný bol aj výhľad z budovy, keďže škola sa nachádzala priamo na útese.

Najviac sme nadväzovali kontakt so spolužiakmi s Erasmu. Organizovali sme spolu veľa spoločných výletov a akcií. Igor z Brazílie sa po večeri u nás postavil a šiel umývať riad- vraj to je u nich normálne.  Simone z Talianska nám pripravil tú najlepšiu pizzu a lasagne aké sme kedy jedli, Marina zo Španielska nám urobila jej tradičnú omeletu... Organizovali sme si rôzne párty, kde každý priniesol jedlo charakteristické pre svoju krajinu. Jasné, že sme plánovali schudnúť. Realita je ale taká, že pri tom všetkom dobrom jedle a úžasnej kuchyni sme sa vrátili o 7 kíl ťažšie.

Školu sme mali len tri dni v týždni, a tak sme mali more voľného času na cestovanie. Precestovali sme veľkú časť Portugalska od Porta na severe krajiny až po región Algarve s krásnymi plážami. Ak sa pýtate ako sme to všetko vedeli utiahnuť po finančne stránke, tak určite odporúčame si niečo našetriť. Z projektu síce dostanete nejaké peniaze (cca 500 eur), no ak si chcete niečo kúpiť, cestovať alebo dopriať si, tak budete potrebovať vlastné zásoby.

Tým, že sme sa pohybovali v spoločnosti, mali mnohých kamarátov a stretávali sa s rôznymi problémami, ktoré sme museli riešiť, tak sa naša angličtina podstatne zlepšila. Nedá sa popísať čo všetko Vám Erasmus vie dať. Každý to musí zažiť a odniesť si z toho vlastnú skúsenosť a vyťažiť čo najviac sa len bude dať. Na Slovensku nie je veľa uchádzačov, preto sa netreba báť, že by Vás nevzali. Keď nám naši spolužiaci z iných krajín rozprávali aká je u nich na univerzitách bitka o to kto sa dostane na Erasmus, tak sme tomu nemohli uveriť. Študenti musia spĺňať oveľa viac kritérií, absolvovať rôzne testy a mať aj určitý priemer známok. Prečo sa mladí Slováci boja a nechávajú si ujsť tieto jedinečné príležitosti aj keď to máme oveľa jednoduchšie? Stratiť nemôžete určite nič. Naopak len získať. A práve preto sa niekam chystáme aj ďalší semester. Tak nám držte palce a nebojte sa skočiť do tej vody tiež.

Henrieta Chlebovcová

Annamária Rimbalová

študentky FMEO PU

foto: autorky